Historie

Bolo SNP porazené ?

snpPrinášame úryvok z knihy "Nepokorená Európa", venovaná histórii protifašistického hnutia odporu. Jej autorom je doktor historických vied profesor MICHAIL SEMIRIAGA. Dnes je výročie Slovenskeho národneho povstania a tak úryvok sa bude týkať práve tejto kapitole.

 

Ak máme zhrnúť výsledky hnutia odporu na území protektorátu a Slovenskej retmbliky do roku 1944, treba priznať, že nehladiac na antifašistické a vlastenecké nálady vo všetkých vrstvách spoločnosti, oslobodzovací boj sa rozvíjal pomaly a mal veľmi obmedzenú politickú aj vojenskú účinnosť. Nebol dostatočne masový a organizovaný.

Nie náhodou sa v relácii rozhlasovej stanice Za národné oslobodenie 26. januára 1944 konštatovalo, že Československo medzi krajinami porobenými hitlerovcaml v tomto ohľade zaostalo "nielen v porovnaní so slovanskými krajinami, ale aj so západnými štátmi, ako je Francúzsko, Belgicko a dokonca aj Dánsko".

Oslobodzovací boj na Slovensku sa rozmáhal pomalšie ako na území protektorátu. Vysvetluje sa to prinajmenšom dvoma príčinami. Po prvé, na rozdiel od Českých zemí na Slovensku nedošlo k ostrému vymedzeniu politických síl. Po druhé, slovenský proletariát nebol taký početný a organizovaný ako Český. Roku 1944 sa však situácia na Slovensku podstatne zmenila. Váhanie a neistota v radoch vládnúcej buržoázno-nacionalistíckej strany zosilneli. V snahe poistiť sa pred možnými nepríjemnosťami v budúcnosti niektorí jej činitelia začali nesmelo kritizovať opatrenia Tisovej vlády a dištancovať sa od nej. Prejavili sa príznaky rozkladu v armáde.

Začiatkom roku 1944 partizánskemu hnutiu na Slovensku poskytoval značnú pomoc z územia ZSSR Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia. Na Slovensko zoskakovali skupiny výsadkárov. Do Karpát sa premiestnili mnohé sovietske partizánske oddiely a zvazky, ktoré dovtedy operovali v Poľsku, Bielorusku a na Ukrajine. Rýchlo nadväzovali kontakty s miestnymi partizánskymi skupinami a národnými výbormi a poskytovali Im významnú pomoc.

Okrem komunistickej strany vtedy na Slovensku existovali tri skupiny politickej opozície: sociálni demokrati, predstavitelia buržoázno-opozičného alebo, ako sa sami nazývali, občianskeho odboja a jednotliví predstavitelia vládnúcej Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany. Časť slovenskej buržoázie a zoskupenia občianskeho odboja, ktoré predstavovali jej záujmy, v jeseni roku 1943 prejavili ochotu spolupracovať s komunistami. Tieto snahy dostali konkrétnu tvárnosť podpísaním tzv. vianočnej dohody a vytvorením Slovenskej národnej rady ako jediného riadiaceho centra hnutia odporu na Slovensku.

Zjednotenie antifašistických síl na Slovensku stálo na troch oporách - antifašizme, odmietaní slovenského buržoázneho separatizmu a neuznávaní Čechoslovakizmu, ktorý staval slovenský národ do nerovnoprávneho postavenia.

V lete 1944, keď sa sovietske vojská priblížili k československým hraniciam, oslobodzovací boj Čechov a Slovákov vstúpil do novej etapy a rozšíril sa. Začala sa príprava ozbrojeného národného povstania.
Československí historici osobitne zdôrazňujú, že príprava povstania prebiehala práve na slovenskej pôde, a nie v Londýne či v Moskve, hoci zahraničný výbor KSČ i Benešova exilová vláda mali na domáce antifašistické sily svoj vplyv.

Niektorí bádatelia sú toho názoru, že povstanie vypuklo predčasne, skôr ako jeho organizátori stihli dať dohromady potrebné sily. Ani objektívne podmienky na ozbrojené vystúpenie podľa nich ešte plne nedozreli. Tvrdia, že skupiny sovietskych výsadkárov, zhodené už v júli 1944, konkrétne skupina Petra Velička, svojimi akciami na slovenských železniciach v podstate vyprovokovali príchod nemeckých vojsk. Potom už povstalci boli nútení vystúpiť, hoci povstanie ešte nebolo plne pripravené.

Takéto úvahy sú pravdivé len čiastočne. Áno, skutočne bol potrebný ešte určitý čas, aby povstanie bolo pripravené lepšie - po politickej, organizačnej aj vojenskej stránke. Položme sí však otázku: Pozná história také prípady, aby sa revolučné vystúpenia začali až vtedy, keď  "na mundúr posledného povstalca prišijú posledný gombík", aby sme parafrázovali známy aforizmus?

Samozrejme, nie všetko bolo pripravené, a tak sa vyskytli aj prvky živelnosti. Avšak celkové priaznivá vojensko-politlcká situácia v danej oblasti i prebudenie národných más si naliehavo žiadali nezadržiavať tento spontánny poryv, ale podporiť ho a usmerniť do jedného riečišťa. Práve to sa za prispenia sovietskych výsadkárov - partizánov a celkovej podpory sovietskeho velenia aj urobilo.

Bojové akcie početných sovietskych partizánskych skupín, ktorým velili P. Veličko, J. Volanskij, A. Jegorov, N. Prokopjuk, V. Karasov a ďalší, už pred povstaním oduševňovali miestnych vlastencov a vlievali do nich vieru v skoré oslobodenie.

Medzi najzložitejšie problémy, ktoré musela riešiť Slovenská národná rada, bol boj s trestnými výpravami a vytvorenie skutočne ľudovej armády. Z 42 000 príslušníkov rozpadnutej Tisovej slovenskej armády prešlo na stranu povstalcov 18 000, a tak mala povstalecká armáda 47 000 bojovníkov.

Nemecké velenie nasadllo proti povstalcom divíziu Tatra, tankovú divíziu Horst Vessel a viacero jednotiek SS. Tieto sily podporovalo zo vzduchu bombardovacie letectvo.

Sústredený nápor na povstalcov hitlerovci podnikli 17. októbra. 27. októbra Banská Bystrica padla. Operácie povstaleckej armády, ktoré trvalí dva mesiace - od 29. augusta do 28. októbra - sa zastavili. Vojaci mnohých útvarov po tom, čo ich opustili velitelia, sa rozišli domov. Viac-menej organizovane ustúpili do hôr len partizánske oddiely a časť 2. paradesantnej brigády, hoci aj na nich negatívne posobila situácia všeobecného chaosu a paniky.

Medzi československými, ale aj sovietskymi historikmi teraz prebieha diskusia o tom, aké vlastne bolo finále Slovenského národného povstania: pokračovalo v horách až do príchodu sovietskych vojsk, alebo bolo porazené?

Prívrženci prvého názoru argumentujú takto: Hoci oslobodené povstalecké územie bolo nakoniec obsadené, boje pokračovali v horách v podobe partizánskej vojny. To znamená, že revolučný proces pokračoval nepretržite až do úplného oslobodenia krajiny.

Tieto argumenty nemožno považovať za presvedčivé z viacerých dôvodov. Po prvé, ak slobodné územie opäť obsadí protivník, znamená to koniec povstania, lebo práve existencia slobodného územia s legálne pôsobiacimi demokratickými orgánmi moci odlišuje povstanie od iných foriem oslobodzovacieho boja. Po druhé, keby sme mali partizánske boje v horách považovať za pokračovanie povstania v inej forme, nutne by sme museli dospieť k záveru, že povstanie na Slovensku sa začalo vlastne roku 1942, keď sa objavili prvé partizánske skupiny. Avšak povstanie a partizánske hnutie sú dve rôzne, i keď vzájomne súvisiace formy oslobodzovacieho boja národov.

Niektorí autori sa domnievajú, že priznanie porážky SNP vedie k nedoceneniu jeho miesta v protifašistickom boji slovenského národa.

Takýto záver je neopodstatnený, veď bohaté historické skúsenosti dokazujú, že priznanie porážky povstania {alebo revolúcie} vôbec neznamená ignorovanie Jeho historického miesta v živote toho či Iného národa. Ako príklad môžeme uviesť Parížsku komúnu, ruskú revolúciu rokov 1905 až 1907, viaceré revolúcie po 2. svetovej vojne.

Slovenskému národnému povstaniu patrí v histórii národov Československa význačné miesto. Zrodili sa v ňom národné výbory ako forma novej revolučnej moci. Slovenský národ ním ukázal, že odmieta predmníchovskú buržoáznu republiku. Statoční slovenskí povstalci dlhý čas viazali značné sily fašistov. Zhatíli plány hitlerovcov premeniť Slovensko na baštu svojej obrany, a tak prispeli k zmene strategickej situácie v strednej Európe v prospech protlhitlerovskej koalície.

Chcel by som ešte vysloviť svoj názor, pokiaľ ide o kvalifikovanie SNP. Bolo národné v zmysle ľudové, tj. v tom zmysle, že jeho hlavnou hybnou silou bol ľud čiže pracujúci, alebo národné v zmysle nacionálne?

Nazdávam sa, že svojím politickým charakterom aj hybnými silami to bolo všenárodné vystúpenie, na ktorom sa zúčastnili všetky triedy a vrstvy obyvateľstva, í keď nie v rovnakej miere. Preto sa plným právom označuje ako povstanie národné (rusky nacionaľnoje - pozn. prekl.), a preto aj vošlo do dejín.

Napsal Milan Tůma Zobrazeno: 10596