Genocída alebo Mýtus (7)

Genocída alebo Mýtus o svetovom sprisahaní Židov a Protokoloch sionských mudrcov? Často sa spomínajú Protokoly sionských mudrcov. Prinášame preto informatívny článok s ukážkami.

Skôr ako Times uverejnili správu svojho korešpondenta z Konstantinopolu, obrátili sa na Britské múzeum. Kľúčom k hádanke bolo meno Joli na prebale. V tajomnej knižočke zistili Dialóg v pekle medzi Montesquieuom a Machiavellim, ktorý napísal francúzsky právnik Maurice Joli. Prvý raz ho vydali v Bruseli (aj keď s bibliografickými údajmi o Ženeve) roku 1864.

Maurice Joli vo svojom životopise z roku 1870 píše, ako sa raz v Paríži prechádzal po nábreží Seiny a odrazu ho napadlo, že napíše dialóg medzi Montesquieuom a Machiavellim. Otvorená kritika Napoleonovho režimu bola zakázaná. Takto by mohol, hoci aj ústami Machiavelliho, odhaliť príčiny cisárovho konania a metód, a vyhnúť sa pritom bežnej kamufláží a pretvárke. Tak uvažoval Joli, ktorý svojho protivníka podcenil. Dialóg v pekle vytlačili v Belgicku a tajne dopravili do Francúzska. No polícia náklad zhabala vo chvíli, keď mal prekonať hranice, a zakrátko vysliedila aj autora knihy a uväznila ho. 25. apríla 1865 bol Joli odsúdený na 25 mesiacov. Jeho knihu zakázali a skonfiškovali.

Aj ďalší jeho život sa utváral neúspešne. Ako človek ironický a agresívny neprejavil ani najmenšiu ochotu podriadiť sa moci. Rozčarovaný životom roku 1879 spáchal samovraždu. Prirodzene, Joli si zaslúžil lepší osud. Bol nielen vynikajúci štylista, ale mal aj skvelú intuíciu a dar predvídavosti. Vo svojich úvahách o diletantskom despotizme Napoleona III, dosiahol takú výšky predvídavostí, ktorá si zachovala aktuálnosť aj vo vzťahu k rozličným autoritárskym režimom dneška. A navyše, niektoré Joliho predpovede opäť ožili, keď sa Dialóg v pekle zmenil na Protokoly sionských mudrcov. Preto Protokoly často vyznievajú ako predpoveď autoritárstva 20. storočia. No táto nezávideniahodná nesmrteľnosť a tvrdá irónia osudu spočíva napokon v tom, Že skvelá, ale dávno zabudnutá obrana liberalizmu sa stala základom desivo napísaného reakčného galimatiáša, ktorý pomýlil celý svet.

Joliho pamflet je skutočne pozoruhodné dielo, presné, neľútostné, logické a skvele napísané. Spor začína Montesquieu, ktorý tvrdí, že v terajšom storočí osvietené idey liberalizmu zrodili despotizmus, ktorý bol vždy amorálny. Machiaveili mu odpovedá rovnako kvetnato a tak obšírne, že v ďalšej časti pamfletu dominuje. „Ľudové masy,“ hovorí, „nie sú schopné samy sa viesť. Zvyčajne sú inertné a šťastné sú len vtedy, keď im vládne silná osobnosť. Ak ich aj niečo prebudí, dokážu prejaviť iba nezmyselné násilie: preto potrebujú silnú osobnosť, ktorá by ich kontrolovala. Politika nikdy nemala nič spoločné s morálkou, a pokiaľ ide o praktickú stránku veci, ešte nikdy nebolo také jednoduché nastoliť despotickú vládu ako dnes. Dnešný vladár sa musí iba tváriť, že dodržiava formy zákonnosti, musí svoj ľud presvedčiť o jednoduchej zdanlivosti samosprávy – potom nebude mať ani najmenšie ťažkosti pri dosahovaní a uskutočňovaní absolútnej moci. Ľud ochotne súhlasí s akýmkoľvek riešením, ktoré pokladá za svoje vlastné: preto vladárovi stačí odovzdať riešenie všetkých otázok ľudovému zhromaždeniu, prirodzene, s tým, že veci vopred zariadi tak, aby zhromaždenie schválilo práve tie rozhodnutia, ktoré potrebuje. So silami opozície, ktoré môžu odporovať jeho vôli, ľahko skoncuje: stačí sprísniť cenzúru a polícii nariadiť, aby sledovala politických odporcov. Nemusí sa obávať ani moci cirkvi, ani finančných problémov. Kým štátnik ohromuje ľud silou svojej autority a dosahuje vojenské víťazstvá, môže si byť jeho podporou istý.

Aká je teda kniha, ktorá inšpirovala autora falošných Protokolov na vytvorenie plagiátu. Viac ako 160 úryvkov v Protokoloch, teda dve pätiny celého textu, pochádza priamo z Joliho knihy: v deviatich kapitolách je prevzatá viac ako polovica textu, v niektorých aj tri štvrtiny a v jednej (protokol  v to) je prevzatý takmer celý text. A navyše, až na niektoré výnimky, poradie prevzatých častí je presne také ako u Joliho, čím vzniká dojem, že autor pracoval na Dialógu mechanicky, do svojich Protokolov prepisoval stranu za stranou. Ešte aj rozdelenie na kapitoly je skoro rovnaké: 24 kapitol Protokolov sa takmer zhoduje s 25 kapitolami Dialógu. Prepisovač si dovolil istý odklon iba na konci, kde prevládajú proroctvá „mesiášskeho storočia“. Je to vskutku nesporný prípad plagiátu.

Autor falzifikátu stavia svoje dôkazy na tvrdeniach odvodených zo sporu dvoch protikladných strán v Dialógu: Maohiavelliho obrany despotizmu a Montesquieuovej obrany liberalizmu. Inšpiruje ho však najmä Machiavelli. To, čo Joli vkladá do úst Machiavelliho, autor falzifikátu vkladá do úst nemenovaného sionského mudrca – pravda, s určitými bezvýznamnými dodatkami. V Joliho knihe Machiavelli, vyjadrujúci stanovisko Napoleona III., opisuje bežnú situáciu, no v Protokoloch sa tento opis podáva v podobe proroctva. Machiavelli tvrdí, že despota môže v demokratických formách vlády nájsť užitočný pláštik vlastnej tyranie: v Protokoloch je tento argument postavený „na hlavu“ a napokon z neho vyplýva, že všetky demokratické formy vlády sú iba pláštikom tyranie. Plagiátor však preberá niektoré časti aj od Montesquieua, no tie potom nadobúdajú špecifický zmysel: idey liberalízmu sú údajne dielom Židov, ktorí ich šíria s jediným cieľom: dezorganizovať a demoralizovať Nežidov.

Pokračovaní