George Bush, hrdina robotníckej triedy (9)

Zašpiniť si ruky prácou

Demokratická politická stratégia predpokladá, že ľudia vedia, v čom spočívajú ich ekonomické záujmy, a budú na ich základe inštinktívne konať. Žiadnu protikapitalistickú rétoriku triedneho boja netreba, a už vôbec netreba, aby si nejaký liberál skutočne špinil ruky priamym osobným bratríčkovaním s nespokojencami. Veď nech sa len pozrú na výsledky a posúdia sami: demokrati sú o trošíčku štedrejší v sociálnych dávkach, trošíčku prísnejší v oblasti regulácie životného prostredia, a o niečo menej proti odborom, ako republikáni.

V tomto uvažovaní je však jeden gigantický omyl. Ľudia totiž nerozumejú svojmu postaveniu vo veľkom behu sveta prirodzene. Nevedia automaticky, aké možnosti konať majú, do akých organizácií by mohli vstúpiť, alebo po akých opatreniach by mali volať. Liberalizmus nie je osudovou silou, ktorá zasiahne vždy, keď svet korporácií zájde priďaleko. Je ľudským výtvorom. Systém sociálneho zabezpečenia nevyrazil spod zeme v plnej zbroji ako reakcia na očividné krajnosti voľného trhu; bol výsledkom desaťročí budovania hnutia, agitácie, vzdelávania a nevďačnej organizačnej práce. Od prvých zábleskov ľavicového reformného hnutia v deväťdesiatych rokoch 19. storočia po uskutočnenie jeho reforiem v tridsiatych rokoch 20. prešlo viac ako štyridsať rokov.

Pozrime sa napríklad na voličské zvyklosti členov odborov. Vo voľbách v roku 2000 volili belosi-muži výraznou väčšinou Busha. No belosi-muži, ktorí boli v odboroch, volili podobne výraznou väčšinou Gora. Rovnaký rozdiel sa opakuje vo všetkých ostatných demografických kategóriách: u žien, vlastníkov zbraní, penzistov a tak ďalej – ak sú členmi odborov, ich politické názory sa posúvajú doľava. Je to tak aj vtedy, keď sa spomínaní členovia odborov takmer nedostali do styku s odborovými vodcami. Evidentne už len to, že je človek v odboroch, mení jeho náhľad na politiku, zaočkuje ho to proti spätnému úderu – pretože odbory dávajú dôraz na otázky, ako je stav ekonomiky, zdravotníctvo a vzdelávanie, a nie na hmlisté obavy z „kultúrneho úpadku“. Lenže dnes je členmi odborov iba deväť percent zamestnancov v súkromnom sektore, v porovnaní s 38 percentami v päťdesiatych rokoch. A Demokratická strana, usilujúca sa dokázať svoju vernosť korporačnej Amerike, nerobí proti úpadku odborov vôbec nič.

Ústrednú dôležitosť budovania hnutia chápe teraz pravica a pracuje na ňom veľmi usilovne. Má nadácie, ktoré smerujú do politiky na tých najvyšších úrovniach milióny dolárov; podporujú ekonomické fakulty, ktoré veria na voľný trh, think-tanky a pravicových „expertov“; má armádu lobistov, stádo časopisov a novín, a jedno či dve vydavateľstvá. A naspodu má oddaných mravčích organizátorov, ktorí chodia od domu k domu, zvolávajú svojich susedov, ba dajú do zálohy aj vlastné domovy, aby presadili evanjelium spätného úderu. Toto hnutie hovorí k ľuďom na najnižších priečkach spoločnosti, prihovára sa im každý jeden deň. Zo strany konzervatívcov počujú títo ľudia vysvetlenie, prečo sa všetko tak pokazilo. Zo strany ľavice nepočujú vôbec nič.

Thomas Frank je zakladajúcim šéfredaktorom amerického časopisu The Baffler a autorom knihy One Market Under God: Extreme Capitalism, Market Populism and the End of Economic Democracy (Jeden trh nedeliteľný, na ktorý zhliada Boh samotný: extrémny kapitalizmus, trhový populizmus a koniec ekonomickej demokracie). Táto esej pochádza z jeho najnovšej knihy, ktorá sa volá What’s the Matter with America? (Čo je to s Amerikou?) Medzititulky a poznámky v hranatých zátvorkách hejrup.sk

Ze stránek : http://www.hejrup.sk/view.php?cisloclanku=2004090701

Závěr seriálu