ZAPLAŤ, alebo ZOMRI (3)
Autorom tohto článku z roku 1991 je Sergej Mlečin, bývalý disident, ktorého vycestovanie zo Sovietskeho zväzu dlhé roky požadovala svetová židovská verejnosť i oficiálni predstavitelia americkej vlády. V júni 1988 dostali manželia Mlečinovci vycestovacie povolenie. Avšak pomery, na ktoré narazili v USA, od základov zmenili ich politické názory, takže sa napokon vrátili do Sovietskeho zväzu.
Čo to je, poistené zdravotníctvo? Predovšetkým, tu nejde o poistené zdravotníctvo (za lekársku starostlivosť sa predsa platí), ale o poistenie pre prípad choroby. Sám termín poistené zdravotníctvo vymysleli naši domáci propagátori trhu na zahmlenie zmyslu tohto pojmu. V ich interpretácii to vyzerá dosť neškodne: plať si po trocha každý mesiac, a keď ochorieš, poisťovacia spoločnosť ti zaplatí všetky náklady na liečenie. Niekedy sa k tomu dodáva, že poistné bude platiť zo svojich prostriedkov majiteľ podniku, ktorý venuje mimoriadnu starostlivosť nadväzovaniu „sociálneho partnerstva“ so svojimi námezdnými robotníkmi.
Keď ich človek počúva, mimovoľne vyroní aj slzu od dojatia. Ako skvele je „tam“ všetko zariadené a ti zlí konzervatívci bránia, aby sa to okamžite zaviedlo aj tu v Sovietskom zväze. No predsa len, ako je to v skutočnosti?
V tvrdej trhovej realite je každá poisťovacia spoločnosť predovšetkým komerčným, a nie dobročinným podnikom. Jej činnosť je zameraná na dosiahnutie maximálneho zisku, a vôbec nie na to, aby niekomu pomohla zaplatiť za liečenie. To znamená, že úhrnná suma poistného musí byť oveľa vyššia než suma vyplatených poistiek. Preto sa poisťovacie spoločnosti na jednej strane usilujú o zvýšenie poistného a na druhej strane maximálne obmedzujú rozsah a možnosť získať poistnú sumu. Nakoľko tu ide o zdravie a život, možnosti zvyšovať výšku poistného sú veľmi veľké. Nemocenské poistenie je teda veľmi výnosný druh podnikania a poisťovacie spoločnosti prekvitajú. A čo pacienti?
Ako som už povedal, na rozdiel od 40 miliónov Američanov som mal nemocenské poistenie. Navyše, aký to zázrak, poistné platil zo svojich prostriedkov môj šéf. Jedného pekného dňa mi oznámil, že je rozhodnutý platiť až 80 dolárov mesačne, aby ma uchránil pred akýmikoľvek nepríjemnými zdravotnými prekvapeniami. Pravda, za pripoistenie manželky žiadal 130 dolárov mesačne z mojich peňazí, no sám fakt existencie poistky vyzeral ako malý zázrak veľkej trhovej ekonomiky.
Keď som dostal poistku, uvedomil som si, že sa nijaký zázrak nekonal. Poistka fakticky nekryla ani 80 percent výdavkov spojených s návštevou u lekára pri prechladnutí. Táto návšteva stojí v Amerike 25 dolárov a lekár vám poradí piť veľa horúceho čaju a užívať aspirín. Zo spomínaných 25 dolárov poisťovňa kryje 20, no aj päť dolárov zaplatiť za radu užívať aspirín pri prechladnutí je podľa môjho názoru pridrahý špás. Teoreticky by poistka mohla pokryť 60 percent ceny sadry pri zlomenine nohy, no našťastie nohu som si v Amerike nezlomil.
Na čosi vážnejšie, ako je napríklad inzulín, ktorý som skutočne potreboval, sa poistka vôbec nevzťahovala. V príručke vydanej poisťovacou spoločnosťou bolo drobným písmom napísané, že výdavky na liečenie chronických ochorení sa nehradia do jedného roka od okamihu obdržania poistky. Ešte drobnejším písmom tam bolo napísané vysvetlenie k tomuto bodu, v ktorom sa uvádzalo, že výdavky na liečenie chronického ochorenia sa budú hradiť po uplynutí jedného roka len v tom prípade, ak v priebehu toho roka pacient ani raz nenavštívil lekára.
Navštívil som viacero poistných spoločností v snahe zistiť, koľko stojí poistka, ktorá by kryla výdavky na liečenie chronických ochorení.
Napríklad výdavky na liečenie cukrovky. Odpoveď bola šokujúca. V rôznych poisťovniach pýtali odo mňa od 1500 do 2000 dolárov mesačne. Moja hrubá mzda však bola okolo tisíc dolárov…
Pokračování