George Bush, hrdina robotníckej triedy (4)

Spätný úder

Tento zmätok je typickým vyjadrením „Veľkého spätného úderu“, konzervativizmu toho štýlu, ktorý sa prvýkrát s vycerenými zubami objavil na celoštátnej politickej scéne ako odpoveď na flámy a protesty šesťdesiatych rokov. Kým predošlé formy konzervativizmu zdôrazňovali triezvosť v zostavovaní rozpočtov, „spätný úder“ mobilizuje voličov výbušnými spoločenskými otázkami, zvolávajúc pod jednu zástavu rozhorčenie verejnosti nad všetkým od pouličného muzicírovania až po „nekresťanské“ umenie, a potom ho spájajúc s ekonomickou politikou v prospech biznisu. Zapriaha kultúrnymi otázkami vyvolaný hnev, aby dosiahol ekonomické ciele. A sú to práve tieto ekonomické výsledky – nie zanedbateľné šarvátky v nekonečných „kultúrnych vojnách“ – ktoré sú najväčším pomníkom hnutia. Protiúder umožnil v posledných rokoch vznik medzinárodného konsenzu voľného trhu, vrátane všetkej tej privatizácie, deregulácie a zatláčania odborov, ktoré sú jeho súčasťou. „Spätný úder“ sa stará o to, aby boli republikáni znovu zvolení aj vtedy, keď ich zázraky voľného trhu krachujú, keď sa ich libertariánske plány míňajú účinkom a keď sa ich „nová ekonomika“ rúca. Umožňuje, aby sa fantazmagórie expertov o „globalizácii“ a impériu voľného trhu vnucovali s takou ohromnou sebaistotou zvyšku sveta. Len v dôsledku toho, že sa nejaký umelec rozhodne šokovať dedinčanov tým, že vykúpe Ježiša v ľudskom moči, musí sa teraz celá planéta preonačiť podľa vzoru vymysleného Republikánskou stranou USA.

„Veľký spätný úder“ síce umožnil znovuzrodenie doktríny štátneho nezasahovania, ale nerozpráva jazykom niekdajších kapitalistov, neodvoláva sa na božské právo peňazí, ani nevyžaduje, aby sa spodina neplietla do vecí, do ktorých ju nič nie je. Naopak, spätný úder si sám seba predstavuje ako nepriateľa elít, ako hlas nespravodlivo utláčaných, ako oprávnený protest ľudí, ktorým dejiny vždy nadeľovali iba bitku. Vôbec nezáleží na tom, že jeho vodcovia pritom dnes ovládajú všetky tri súčasti systému vlády, a že tí, ktorí z neho majú úžitok, sú najbohatšími ľuďmi planéty.

Vodcovia „spätného úderu“ v skutočnosti systematicky potláčajú otázky ekonomickej politiky. Základným východzím bodom hnutia je predpoklad, že čo sa týka verejného záujmu, kultúra je dôležitejšia, ako ekonomika – že, ako hovorí jeden z knižných titulov „spätného úderu“, Najdôležitejšie sú hodnoty. Na tomto základe potom zvoláva všetkých občanov, ktorí by boli kedysi spoľahlivými stúpencami „Novej dohody“ prezidenta F. D. Roosevelta, pod zástavu konzervativizmu. Keď sú konzervatívci na volebných mítingoch, zdá sa, ako keby záležalo na starých dobrých hodnotách, ale keď sa raz konzervatívci dostanú k moci, záleží im na jedinej „starej dobrej“ situácii: na režime nízkych miezd a bezzubej regulácie. Rozbili sociálny štát, znížili daňové zaťaženie korporácií a bohatých a vo všeobecnosti umožnili návrat krajiny k rozdeleniu bohatstva podľa vzoru 19. storočia. A to je najväčším protirečením „spätného úderu“: je to hnutie pracujúcich, ktoré samotné pracujúce vrstvy neuveriteľne poškodilo.

Vodcovia „spätného úderu“ môžu mať plné ústa Krista, ale ruky majú vo vreckách korporácií. Hodnoty sú možno „najdôležitejšie“ pre voličov, ale keď sú už voľby úspešne za nami, prednosť vždy dostávajú peniaze. Táto základná známka celého javu sa za desaťročia jeho existencie nijako nezmenila. Interrupcie sa nikdy nezakážu, pozitívna diskriminácia čenochov sa nikdy neruší, kultúrny priemysel nikdy nie je donútený k väčšej mravnosti. Aj ten zo všetkých najväčší kultúrny bojovník bol, keď prišlo na lámanie chleba, dobre známy ako podvodník. „Reagan sa vydával za obhajcu „tradičných hodnôt“, ale neexistujú nijaké dôkazy o tom, že by si za prioritu postavil ich obnovu,“ napísal Christopher Lasch, jeden z najbystrejších bádateľov myšlienok „spätného úderu“. „To, čo ho naozaj zaujímalo, bola obnova neregulovaného kapitalizmu dvadsiatych rokov – zrušenie Novej dohody.“

Thomas Frank, The New Statesman, 30. augusta 2004

Pokračování příště

Ze stránek : http://www.hejrup.sk