George Bush, hrdina robotníckej triedy (7)

Liberálov áno, ale iba bohatých

V klimatizovanej firemnej budove na predmestí sa môže dnešný svet zdať novým vekom rozumu, kde si navzájom tíško hudú webstránky, kde je za rohom nový nákupný komplex, ktorý každý týždeň ako zázrakom predvída jemné zmeny nášho konzumného vkusu, v ktorom globalizovaná ekonomika prináša stále viac osohu, a v ktorom sa zástup nehrdzavejúcich superáut tíško sunie ulicami nádherne upravených, naplánovaných komunít. Lenže pri pozornejšom pohľade nepripomína Amerika nič väčšmi, ako panorámu šialenstva a sebaklamu hodnú Hieronyma Boscha: plnú zaťatých vlastencov v modrých golieroch, odriekajúcich Prísahu zástave, zatiaľ čo si sami ničia vlastnú šancu na slušný život; drobných farmárov, ktorí hrdo hlasujú za stratu vlastnej pôdy; mužov oddaných svojim rodinám, ktorí starostlivo pracujú na tom, aby ich deti nemohli nikdy vyštudovať ani si dovoliť primeranú zdravotnú starostlivosť; robotníkov zo stredozápadu s jasotom masovo hlasujúcich za kandidáta, ktorého politika premení ich domovskú oblasť na skládku zhrdzavených továrenských strojov.

Kto nesie vinu za túto krajinu pokrivených zrkadiel, za tento stihomam a za zvedenie dobrých ľudí? Svoj diel zodpovednosti musí niesť aj samotný liberalizmus. V istej chvíli v posledných štyroch desaťročiach prestal byť zaujímavý pre obrovskú časť svojho tradičného voličstva. Rada demokratického vodcovstva (Democratic Leadership Council), ktorá vyprodukovala Billa Clintona a Ala Gora, tlačila na stranu, aby zabudla na voličov „modrých golierov“ a namiesto toho sa zamerala na zámožné „biele goliere“ vo vysoko kvalifikovaných profesiách, ktorí sú liberálmi v spoločensko-kultúrnych otázkach. Záujmy vyššieho rangu, ktorým sa táto Rada zo všetkých síl snaží zapáčiť, tvoria záujmy korporácií, schopných darovať na politické kampane také financie, akým sa príspevky organizovaného hnutia pracujúcich nikdy nemôžu vyrovnať. Najlepším spôsobom, ako si získať hlasy – a čo je dôležitejšie, peniaze – tohto túžobne žiadaného spoločenstva, je podľa „nových demokratov“ stáť absolútne pevne povedzme za interrupčnou možnosťou voľby a zároveň donekonečna ustupovať v ekonomických otázkach, v oblasti sociálneho zabezpečenia, penzií, zákonníka práce, privatizácie, deregulácie a tak ďalej. Takíto demokrati výslovne odmietajú „viesť triedny boj“, ako to posmešne pomenúvajú, a zdôrazňujú svoju naklonenosť záujmom biznisu. Ekonomické otázky úmyselne nechávajú bokom. Pokiaľ ide o voličov z robotníckej triedy, ktorí až donedávna tvorili základný kameň strany, noví demokrati sa domnievajú, že tí sa predsa nemajú kde inde uchýliť. A okrem toho, ktorý politik v tejto úspech zbožňujúcej krajine sa chce stať hlasom chudobných ľudí? Ako by už len z toho mohol vytĺcť peniaze?

Thomas Frank, The New Statesman, 30. augusta 2004

Pokračování příště

Ze stránek : http://www.hejrup.sk