Genocída alebo Mýtus (4)

logoGenocída alebo Mýtus o svetovom sprisahaní Židov a Protokoloch sionských mudrcov ? Často sa spomínajú Protokoly sionských mudrcov. Prinášame preto informatívny článok s ukážkami. 

Celkom inak sa Protokoly podávajú v knihe Velké v malom a Antikrist ako blízka politická možnosť, ktorej autorom bol spisovateľ mystik Sergej Nilus. V prvom vydaní jeho knihy Protokoly nie sú. Zaradil ich až do druhého vydania, ktoré vyšlo v decembri 1905. Ako neskôr uvidíme, toto vydanie pripravili s určitým cieľom: zapôsobiť na Mikuláša II.; preto bolo poznačené tajomnosťou pôvodného prameňa. Krásne upravenú knihu vydali ako mystické diela, ktoré cár tak veľmi rád čítaval. Okrem toho v nej boli odvolávky na udalosti vo Francúzsku a v iných krajinách, zatiaľ čo Kruševanovo a Butmiho vydanie sa viac orientovalo na udalosti v Ruskej ríši.

Vráťme sa však trochu späť. Nilusovu knihu Moskovský cenzurny výbor schválil 28. septembra 1905, ale ešte stále ostávala v rukopise: napriek tomu sa objavila v tlači približne v tom istom čase ako Korene nášho nešťastia, ale už skôr vzbudila pozornosť. Pretože Sergej Nilus sa v tom čase tešil priazni cárskeho dvora, metropolita moskovský odporúčal prečítať kázeň s výkladom jeho verzie Protokolov vo všetkých 368 kostoloch Moskvy, Čo sa stalo 16. októbra 1905. Okrem toho kázeň hneď uverejnili pravicové noviny Moskovskije vedomosti. Svetové dejiny ovplyvnil nie Butmiho variant, ale práve Nilusov. Nestalo sa to však roku 19G5,adokonca ani roku 1911 a 1912, keď vyšli nové vydania Veľkého v malom. Stalo sa to až vtedy, keď sa kniha opäť objavila – v trochu pozmenenej a upravenej podobe a vo veľkom náklade. Bolo to roku 1917.

Keď sa človeku dostane do rúk tajný dokument, ktorý predstavuje celú sériu prednášok, celkom prirodzene si kladie otázky, kto tieto prednášky napísal, pre koho a načo, a ako sa vlastne dostali do rúk ľudí, ktorým podľa všetkého vôbec neboli určené. Rozliční vydavatelia Protokolov urobili všetko možné, aby  uspokojili odôvodnenú zvedavosť, lenže ich odpovede sú, žiaľ, veľmi nejasné a rozporné.

Pochybnosti  vzbudzuje už  prvé vydanie, ktoré sa objavilo v novinách Znamja. Kým prekladateľ tvrdí, že dokument bol získaný „z tajných archívov Sionskej hlavnej kancelárie vo Francúzsku“, vydavateľ sa priznáva: „Kedy, kde a akým spôsobom mohli byť opísané protokoly týchto zasadaní vo Francúzsku a kto konkrétne ich zapísal, nevieme…“ No to ešte nie je všetko. Prekladateľ v dodatku uvádza, Že „predkladané protokoly napísali sionskí predstavitelia“ a nástojčivo nás upozorňuje, aby sme si „sionských predstaviteľov“ nezamieňali s predstaviteľmi sionistického hnutia, čo však vydavateľovi vôbec neprekáža tvrdiť, že Protokoly ukazujú na hrozbu sionizmu, ktorý „má zjednotiť všetkých Židov na svete do jedného zväzu, ešte zomknútejšieho a nebezpečnejšieho, ako je jezuitský rád“.

Aj Butmi vysvetľuje, že Protokoly pochádzajú z tajných archívov Hlavnej sionskej kancelárie, ale ponúka oveľa pestrejšiu históriu:

„Tieto tajné protokoly boli získané s veľkou námahou a neúplné, a preložili ich do ruštiny 9. decembra 1901. Pretože je takmer nemožné ešte raz vniknúť do tajných archívov, kde sú ukryté, nemožno ich podoprieť uvedením presného miesta, dňa, mesiaca a roku, kde a kedy vznikli.“

Ako hlavný dôkaz pôvodnosti Protokolov autor uvádza „nehanebnú samochválu a pohŕdanie ľudstvom, ktoré cítiť z každého riadku, ako aj bezohľadnosť pri voľbe prostriedkov na dosiahnutie svojich cieľov, čiže vlastnosti, ktoré sú v takej miere vlastné jedine Židom“.

Nilus sa vo svojich tvrdeniach zamotáva a napokon protirečí nielen Butmimu, ale aj sebe. V Protokoloch vydaných roku 1905 po texte nasleduje poznámka:

„Tieto Protokoly bolí tajne vybrané (alebo ukradnuté) z celej knihy protokolov. Môj korešpondent to všetko získal z tajných archívov Sionskej hlavnej kancelárie, ktorá sa v súčasnosti nachádza na francúzskom území.“

Tento výmysel plne korešponduje s Butmiho verziou, lenže, nanešťastie, Butmiho vydanie Protokolov uvádza poznámka, v ktorej sa píše, že ich nejaká žena ukradla istému veľmi vplyvnému slobodomurárskemu vodcovi po jednom z tajných zhromaždení vo Francúzsku, tomto hniezde slobodomurárskeho sprisahania. Nuž a vo vydaní z roku 1917 Nilus otázku pôvodu Protokolov ešte väčšmi zamotáva:

„… až teraz som sa zo židovských prameňov hodnoverne dozvedel, že tieto Protokoly nie sú nič iné ako strategický plán dobytia sveta pod jarmo bohoborca Izraela, ktorý vypracovali vodcovia židovského národa za dlhé stáročia trvajúcej diaspóry a ktorý predložil rade starších knieža vyhnanstva Theodor Herzl na 1. sionistickom kongrese v Bazileji v auguste 1897.“

Autor si nemohol vymyslieť nič lepšie! Originál rukopisu sa údajne našiel vo francúzštine, lenže na 1. sionistickom kongrese nebol jediný francúzsky delegát a oficiálnym jazykom bola nemčina. Sám Herzl, zakladateľ súčasného sionizmu, bol rakúsky novinár; celý kongres sa konal za účasti verejnosti a Bazilej zaplavili novinári, ktorí by sotva prehliadli také nezvyčajné stretnutie. Sám Nilus však v každom prípade vo vydaní z roku 1905 kategoricky tvrdí, že prednášky neodzneli v Bazileji, ale vo Francúzsku, tom hniezde francúzskeho slobodomurárskeho sprisahania.

Pokračovaní

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *