Genocída alebo Mýtus (5)

Genocída alebo Mýtus o svetovom sprisahaní Židov a Protokoloch sionských mudrcov ? Často sa spomínajú Protokoly sionských mudrcov. Prinášame preto informatívny článok s ukážkami. 

Vydavatelia Protokolov v ovzduší všeobecného zmätku vymýšľali ďalšie historky. Vydavateľ prvého nemeckého prekladu (1919) známy pod menom Gottfried zur Beck tvrdí, že sionskí mudrci sú jednoducho delegáti bazilejského kongresu, a okrem toho vysvetľuje, ako boli odhalené ich machinácie. Podľa neho ruská vláda, ktorú dávno znepokojovala aktivita Židov, poslala na kongres špióna, a tomu sa podarilo podplatiť človeka, ktorý viezol stenografický záznam (neexistujúcich) tajných stretnutí z Bazileja „židovsko-slobodomurárskej lóži“ do Frankfurtu nad Mohanom. V ktoromsi mestečku na ceste mu záznam požičal na jednu noc. špión mal našťastie k dispozícii celú čatu prepisovačov: za noc horúčkovitej práce dokázali urobiť kópie mnohých protokolov, ktoré potom poslali do Ruska Nilusovi, aby ich preložil do ruštiny.

To tvrdil Gottfried zur Beck. No Theodor Fritsch, „patriarcha nemeckého antisemitizmu“, vo svojom vydaní Protokolov (1920) ponúka celkom inú verziu. Aj pre neho je tento dokument dielom sionistov – Protokoly dokonca nazval Sionistickými protokolmi, Ibaže ukradnutý nebol v Bazileji ruskou políciou, ale v akomsi nemenovanom židovskom dome. A nielen to. Protokoly neboli napísané po francúzsky, ale v starohebrejčine, takže polícia ich dala preložiť profesorovi orientalistovi Nilusovi (ktorý, ako neskôr uvidíme, v skutočnosti nebol ani profesor, ani orientalista, a dokonca ani prekladateľ protokolov).

Celkom inú históriu uvádza Roger Lambelin, autor najpopulárnejšieho francúzskeho vydania. Podľa neho Protokoly ukradla v ktoromsi alsaskom mestečku manželka alebo snúbenica vodcu francúzskych slobodomurárov. Po takýchto pestrých historkách tvrdenie poľského vydavateľa, že Protokoly jednoducho ukradli z Herzlovho bytu vo Viedni, znejú celkom prozaicky.

Dáma známa ako Američanka Leslie Freyová, podľa manžela pani Šošmariovová, písala o Protokoloch od roku 1922 neraz. Do diskusií prispela najmä argumentmi dokazujúcimi, že autorom Protokolov nebolí nikto iný ako Ašer Ginzberg, ktorý písal pod pseudonymom Achad Hamm (čiže „jeden z ľudu“), autor v podstate taký apolitický, že iného podobného si ťažko možno predstaviť. Podľa pani Freyovej Protokoly napísal Ginzberg v starohebrejčine, prečítal ich na tajnom zasadaní „posvätených“ v Odese roku 1890, potom ich vo francúzskom preklade poslal Svetovému židovskému spotku v Paríži a neskôr, roku 1897, na bazilejský kongres, kde ich zrejme preložili do nemčiny pre potreby delegátov. Je to veľmi zamotaná hypotéza, ale napriek tomu má dosť vplyvnú podporu.

To znamená, že autori, ktorí píšu o Protokoloch, sa v názoroch na ich vznik rozchádzajú. Nezhodujú sa dokonca ani v tvrdení, že sionskí mudrci sú vlastne delegáti bazilejského kongresu. Podľa Kruševana a Butmiho neznámy prekladateľ francúzskeho textu jednoznačne tvrdí, že mudrcov nemožno stotožňovať s predstaviteľmi sionistického hnutia. Pre Nilusa, kým neurobil svoj oneskorený objav, Hlavná sionská kancelária bola sídlom Svetového židovského spolku v Paríži. Aj Gottier, jeden z prvých vydavateľov Protokolov vo Francúzsku, bol presvedčený, že mudrci boli členmi spolku. Iní, podľa vzoru pani Freyovej, sa pokúsili spojiť obidve hypotézy, čo bola úloha neľahká, lebo spolok bol čisto filantropickou, apolitickou organizáciou, ktorá všetky svoje nádeje spájala s asimiláciou Židov a voči sionizmu bola tak nepriateľsky naladená, až vyvolávala všeobecný údiv. Prirodzene, boli tu aj slobodomurári, tiež často spomínaní v súvislosti s Protokolmi…

Pokračovaní