Kdo byl Kim Philby?
Neznáme stránky zo životopisu legendárního sovětského rozvědčíka.
Koľko miliónov ľudských životov, koľko miliárd rubľov bolo možno zachrániť, akým obrovským stratám sa dalo vyhnúť, keby bol Stalin dôveroval informáciám sovietskych rozviedčikov o pripravovanom vpáde hitlerovcov do Sovietskeho zväzu?
Časom však aj on začal brať zreteí na prognózy bojovníkov »neviditeľného frontu“, v nemalej miere aj vďaka dôveryhodnosti správ od Kima Philbyho, sovětského agenta v britskej Secret intelligence Service (SIS). V každom prípade keď Philby ako prvý odovzdal sovietskemu veleniu údaje o operácii Citadela, Stalin definitívne uveril v úmysel fašistov uskutočniť v lete 1943 veľké ťaženie proti Kursku. Šifrovaný telegram dostalo velenie v apríli, a tak sa ešte na jar mohlo pripraviť na boje, sťahovaf vojská do priestoru nadchádzajúcej veľkej bitky.
Od roku 1940 sa Philby v zaoberal operáciami, ktorých cieľom bolo odhaľovanie ďalších plánov Nemcov, a tak mal v Londýne prístup k supertajným materiálom, získavaným vďaka dešifrovaniu zachytených nemeckých rádiogramov. Mnohé z nich, keď sa dostali do Moskvy, pomohli zachrániť život tisícok sovietskych ľudí. Philby dodával aj prvé správy o úmysle fašistov použiť na východnom fronte nové druhy bojovej techniky. Účasť na zmarení pokusov nacistov uzavrieť separátny mier so západnými spojencami je ďalšia epizóda tajnej vojny, v ktorej hral Philby významnú úlohu.
Winston Churchill neskôr vo svojich memoároch prizná: »Bol som otrasený tým, ako hlboko Stalin prenikol do podstaty našej politiky v severnej Afrike.“
Základom tohto »preniknutia« však boli orientačné body, ktoré prichádzali zo samého srdca SIS, kde Philby robil závratnú kariéru. – A či nie práve tu treba hľadať odpoveď na otázky »Prečo je strýko Joe taký spokojný?«, »Prečo sa tak lišiacky usmieva?“, ktoré si kládli mnohí publicisti v čase postupimskej konferencie? Keď tam Stalin šiel rokovať o osude povojnového sveta, mal už informácie o plánoch spojencov. Poskytol mu ich Philby a jeho skupina.
Zásluhy Philbyho na víťazstve vo Veľkej vlasteneckej vojne boli ocenené Radom červenej zástavy. Okrem toho mu prisúdili odmenu 1500 libier, čo v tých časoch bola slušná suma. Vyznamenanie prijal a bol naň veľmi pyšný, hoci mal i vyššie sovietske vyznamenania, peniaze však s vďakou odmietol. Ovela neskôr v interview pre Sunday Times povie: »Za prácu nám neplatili. Riadili sme sa vysokými ideálmi.“ A jeho syn John, ktorý žije v jednej tichej londýnskej uličke, reagoval na chýry o »obrovskom dedičstve“ po otcovi slovami: »To je lož. Nezdedil som ani kopejku. Ostali nám iba jeho názory na svet.«
Kim študoval v Cambridgei, keď už svetom vanul hrobový chlad fašizmu. Rakúsko, kam prišiel krátko po skončení univerzity, bolo zaliate krvou robotníkov. Jeden anglický žurnalista, Philbyho starý priateľ, o tých dňoch napísal: »Vzal ml všetky slušné obleky, aby mohol zaobliecť a vyviesť do bezpečia tých, ktorých prenasledovali fašisti.« Sám Philby bude neskôr spomínať: »Ustavične som cítil, že moje ideály a presvedčenie, moje sympatie i želania sú na strane tých, čo bojujú za lepšiu budúcnosť ľudstva. Stelesnením tohto boja bol pre mňa Sovietsky zväz. Preto som formu svojho boja našiel v sovietskej rozviedke. Protivila sa mi politika kompromisníctva s nacistami, ktorú robil Chamberlain.“
Aby však mohol slúžiť tejto veci, musel sa tváriť ako profašista. Tu mu prišli vhod styky otca. (Philby starší bol dlhé roky poradcom kráľa Ibn Saúda a na jeho dvore sa zblížil s vynikajúcim anglickým agentom Lockhartom, popredným predstaviteľom britských konzervatívnych kruhov.) Využil ich, ako »svoj člověk“ prenikol do londýnskych pronacistických kruhov a nadviazal úzke kontakty s nemeckým veľvyslancom Ribbentropom. Keď sa Rlbbentrop neskôr stal ministrom zahraničných vecí a Philby prichádzal z poverenia centra do Berlína, vždy mu minister udelil dôvernú audienciu. Philby sa stretával aj s mnohými ďalšími pohlavármi ríše. A v Španielsku, kde sa objavil v role korešpondenta Times a oduševneného falangistu, mu Franco osobne pripäl na hruď Červený vojenský kríž.
Všetky tieto cesty Philbymu umožnili získavať užitočné informácie o politických a vojenských snahách fašistických pohlavárov a bližšie sa zoznámiť s osobami, ktoré sovietsku rozviedku zaujímali. Naozaj mohol neskôr s plným oprávnením povedať: »Urobil som všetko, čo bolo v mojich silách, aby som národom krajín protlhitlerovskej koalície pomohol poraziť fašizmus.“
V období studenej vojny Philby viedol v SIS osobitne dôležité oddelenie, ktoré sa zaoberalo bojom proti ZSSR a medzinárodnému komunistickému hnutiu. Jeho rukami prechádzal obrovský prúd informácií o činnosti »antikomunistických služeb“ Západu a ich plány sa operatívne oznamovali Moskve.
Od roku 1949 Philby pôsobil vo Washingtone. Formálne tam prišiel ako vedúci misie spojenia SIS v Spojených štátoch, fakticky ho však londýnske vedenie poverilo tým, aby Američanom pomohol zorganizovať CIA a zároveň orientoval činnosť novej organizácie v smere výhodnom pre SIS.
Odporúčania uznávaného agenta pozorne počúval sám Allan Dulles. Mnohí sa nazdávali, že práca vo Washlngtone a kontakty s vysokopostavenými Američanmi poslúžia Philbymu, ktorý vtedy mal už povesť tretieho najvýznamnejšieho muža v SIS, ako odrazový mostík na kreslo šéfa britskej tajnej služby. Róbert Kildn, bývalý námestník riaditeľa CIA, priznáva: »Myslím, že neexistoval nijaký agent, ktorý by v tábore protivníka získal také vysoké posty ako Philby. Nie, druhého takého história tajných slulieb velmocí nepozná.“ A známy spisovateľ Graham Green, Philbyho priateľ, ktorý sám pracoval v SIS, napísal: »Keď bol Philby na vrchole svojej kariéry, každá iniciatíva západných rozviedok bola vopred odsúdená na neúspech.“
Samozrejme, tieto neúspechy nemohli nevyvolať podozrenie kontrarozviedky. CIA sa dlhé roky úporné pokúšala nájsť kľúč k šifre používanej v rádiových depešiach, ktoré sa vysielali zo sovietskeho konzulátu v New Yorku do Moskvy v r. 1944 a 1945. Aj o šesť rokov sa prepracovala k istým výsledkom. Ukázalo sa, že začiatkom leta 1945 sa na britskom veľvyslanectve ukrýval sovietsky agent prezývaný Homér, ktorý zaujímal dostatočne vysoké miesto na to, aby mal prístup ku korešpondencii Trumana s Churchillom. Jej obsah potom oznamoval Moskve. Americká a britská kontrarozviedka pracovali spoločne a postupne zužovali kruh podozrivých.
Philby, ktorý úzko spolupracoval s FBI a CIA, vedel o prebiehajúcom vyšetrovaní a uvedomoval si, že s ním spojený Homér, pravým menom Donald Maclean, ktorý v tom čase zaujímal vysoké postavenie na britskom ministerstve zahraničných vecí, bude čo nevidieť odhalený. Kto ho môže upozorniť na nebezpečenstvo? Prirodzene, ďalší z tých, čo pracovali pre Moskvu: Gye Bergess. Bol diplomatom vo Washingtone a jeho stretnutie s MacLeanom nemohlo vyvolať podozrenie.
Philbyho plán bol jednoduchý. Bergess mal urobiť iba to, čo vedel robiť veľmi dobre: vypiť si. Prekročiť pri jazde povolenú rýchlosť takisto nebola žiadna veda. Trikrát za jediný deň ho zastavila dopravná polícia. Ďalej už šlo všetko hladko: diplomatický protest, návrh okamžite opustiť Washington, odchod do Londýna a hlásenie sa u šéfa — vedúceho amerického oddelenia Macleana.
Všetko prebehlo tak, ako bolo naplánované. Ibaže Bergess nevydržal s nervami. Keď upozornil Macleana na hroziace odhalenie, spolu s ním sa ešte tej noci preplavil cez La Manche. Začala sa ich dlhá cesta do Moskvy. Na základe času, ktorý si zvolili na útek, sa úrady mohli domnievať, že ich upozornil na nebezpečenstvo niekto tretí. Podozrenie padlo v prvom rade na Philbyho. A tak, keď ho odvolali do Londýna, začali otázkou: »Prečo Macleain utiekol deň pred vydaním príkazu na jeho zatknutie?« Britská kontrarozviedka MI 5 na tuto otázku nedokázala odpovedať. Nevedela, že v najvyšších vládnych kruhoch pôsobí pätica sovietskych agentov.
To, že k nej patrí sám Philby, vyšlo najavo až roku 1963 — po tom, čo sa pod tlakom okolnosti rozhodol vystahovať do Sovietskeho zväzu. Vtedy po úteku Macleana však vyšiel z potýčky s MI 5 víťazne a ešte osem rokov pracoval pre KGB v Libanone. Roku 1979 padlo v britskom parlamente meno štvrtého agenta. Bol ním Anthony Blunt, človek blízky královskému dvoru. Sám sa k všetkému priznal za príslub slobody.
Kto je však ten piaty? Zvučné mená, ktoré v tejto súvislosti uviedla britská tlač, robia KGB česť. Je medzi nimi napríklad bývalý premiér a vodca konzervatívcov Harold Macmillan — ten Macmillan, ktorý roku 1955 vyhlásil: »Nemáme nijaké dôkazy, že Philby zradil záujmy Británie.“
A existuje vôbec ten »piaty«, na ktorého anglická kontrarozviedka polovala vyše tridsať rokov? Ešte v roku 1985, vo svojom prvom a poslednom intervlew pre západnú tlač za štvrťstoročie života v Sovietskom zväze, Philby nepovažoval za možné odpovedať na túto otázku kladne. Zodpovedný pracovník KGB plukovník J. Modin nielen priznáva existenciu »piateho«, ale aj tvrdí, že sa s ním osobne pozná. Výsledky činnosti celej pätice zhŕňa takto: »Myslím, že je to ojedinelý prípad v histórii výzvednej služby. Po odhalení celej skupiny nikto nebol ani zatknutý, odsúdený či uväznený. Philby bol fantasticky schopný rozviedčík a urobil velikú vec, velkú, ale nie velkolepú! Veľkolepou sa stala preto, že nepracoval sám, ale spolu s priatelmi…«
SERGEJ KOLIK
TA 22/1990
Arcvhiv NoS