BANDEROVCI A SLOVENSKO 1945 – 1947

logoV Prešově se v březnu konal mezinárodní seminář nazvaný Pravda o působení banderovců na území Československa, který uspořádala Komunistická strana Slovenska (KSS), zúčastnily se ho KSS, KSČM a KS Ukrajiny.

 V referátech zaznělo, že pohrobci a dědici sil, které byly díky Sovětskému svazu před 65 lety poraženy, opět zdvíhají hlavu, častokrát za podpory oficiálních míst, jako například v pobaltských zemích i na Ukrajině, kde se těšili podpoře bývalého prezidenta Viktora Juščenka. Ten šel dokonce tak daleko, že jmenoval Stepana Banderu Hrdinou Ukrajiny. Proti tomu se zdvihl odpor v Rusku, Polsku a také v ČR a na Slovensku. Své pobouření vyjádřili také členové KOP.

  S laskavým svolením autora přinášíme podstatný výtah z hlavního referátu doc. PhDr. Oldřicha Vaňka, CSc., který je objektivním, vědeckým pohledem na působení ozbrojených skupin ukrajinských nacionalistů, tzv. banderovců.

 Aj keď hlavným cieľom tohto referátu sú bojové akcie proti banderovcom na území Slovenska v rokoch 1945 -1947, musíme sa aspoň rámcovo načrtnúť politicko-historické pozadie týchto udalostí. Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) predstavuje ozbrojenú zložku politickej Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) proti stalinskému režimu v ZSSR s cieľom vybojovať samostatný ukrajinský štát.

   OUN vznikla na kongrese ukrajinských emigrantov vo Viedni (28.1. – 2.2. 1929) zlúčením Ukrajinskej vojenskej organizácie (UVO) s menšími študentskými nacionalistickými organizáciami. Hlavným poslaním organizácie bolo vytvoriť samostatnú Ukrajinu. Na čelo OUN bol postavený bývalý plukovník cárskej armády Eugen Konovalec. V roku 1933 OUN uzavrela s NSDAP dohodu a jej vojenská organizácia – Ukrajinská vojenská organizácia, ktorá bola založená v roku 1920 v Prahe – sa v rámci nemeckej vojenskej spravodajskej služby podieľala na činnosti smerujúcej k odstráneniu sovietskej moci na Ukrajine a na agresívnych plánoch Nemecka proti Poľsku a Československu. Už vtedy hlavnou metódou činnosti UVO boli teroristické a sabotážne akcie, atentáty a vraždy.

   V máji 1938 bol Konovalec v Rotterdame zavraždený a na čelo OUN sa dostal Andrej Melnik, ktorý pred odchodom do emigrácie menoval svojím splnomocnencom na území Poľska Stepana Banderu. Od roku 1939 sa v zahraničnom vedení OUN začali prehlbovať ideologické rozpory medzi frakciami melnikovských „liberálne umiernených liberálov" a „radikálnych extrémistov", medzi ktorých patrili Stepán Andrijovič Bandera, Roman Šuchevič, Jaroslav Stecko a ď. Radikáli žiadali nekompromisný boj a gerilovú vojnu za samostatnosť Ukrajiny. Keď radikáli nezískali prevahu ani na rímskom sneme OUN v auguste 1939, usporiadali vo februári 1940 vlastný snem, ktorý neuznal závery snemu v Ríme a rozhodol o vytvorení revolučného výboru OUN na čele so Stepanom Banderom. V dôsledku tohto rozkolu existovali paralelne OUN melnikovská a banderovská. Kým melnikovci v realizácii cieľov organizácie rátali s podporou Nemecka, banderovci presadzovali myšlienku vytvorenia ukrajinskej nezávislosti vlastnými silami. Spojovacím bodom medzi oboma frakciami bola predstava, že prípadný vojnový konflikt medzi Nemeckom a ZSSR by v konečnom dôsledku mohol napomôcť vzniku nezávislej Veľkej Ukrajiny.

   Abwehr v rámci spravodajských príprav napadnutia Poľska participoval na vzniku ozbrojenej ukrajinskej légie (asi 600 mužov), ktorá sa skrývala pod krycím označením Banský pomocný zbor. Pod velením Romana Suško (Sič, Kindrat) spolu s nemeckými vojskami légia vstúpila v septembri 1939 do Haliče. Neskôr v dôsledku rozkolu boli sformované dva ukrajinské dobrovoľnícke prápory – Légia Roland a Légia Nachtigal. Jej príslušníci neskladali prísahu nemeckej ríši ale prisahali … na slobodnú Ukrajinu.

   Po nemeckom vpáde na sovietsku Ukrajinu v roku 1941 sa OUN pokúsila využiť situáciu. 30.6.1941 vo Lvove banderovská frakcia vyhlásila samostatný štát s premiéram Jaroslavom Steckom (Karbovič). Toho istého dňa – po vzájomnej dohode s Banderom – vyhlásil nezávislosť krajiny tiež Melnik. Avšak už čoskoro Nemci tento pokus ukončili, keď 11.7.1941 zatkli vedenie OUN, vládu vyhlásenej Ukrajiny, a časť ich postrieľali a druhú časť uväznili. Bandera bol väzňom v koncentračnom tábore Sachsenhausen a prepustili ho až vo februári 1945, keď ho získali pre spoluprácu.

   Prápory Roland a Nachtigal boli presunuté na územie Nemeckej ríše a v marci 1942 zlúčené do jedného protipartizánskeho útvaru, ktorý nasadili v Bielorusku. 1. októbra bol útvar rozpustený a jeho aktívni dôstojníci boli zatknutí a uväznení vo Lvove a niektorí jeho príslušníci sa stali vykonávateľmi nemeckej okupačnej moci.

   OUN prešla do ilegality a v októbri 1942 založila Ukrajinskú povstaleckú armádu.

V tom čase mala okolo 15 000 mužov. V roku 1943 do nej vstupovali ukrajinskí policajti, ktorí dezertovali z nemeckých služieb. Jej organizačná štruktúra bola nasledovná:

   Štyri teritoriálne zoskupenia – operačné skupiny: Sever, Juh, Západ, Východ; Operačné skupiny sa skladali z okruhov, ktorých bolo spolu 12;

V každom okruhu bolo od dvoch do piatich plukov – zagonov; Pluky tvorili 3 – 4 prápory – kure- ni, ktoré boli základnou taktickou jednotkou. Mali od 400 do 800 mužov; V prápore boli 3 – 4 bojové roty – sotne + hospodárska rota. Kureň tvorili tri čaty (plutony), v každej čate boli tri roje – družiny. Sotňa na plných počtoch mala okolo 150 osôb.

   Veliteľom UPA sa na jeseň 1943 stal pplk. Roman Šuchevič, krycie meno Taras Čuprinka (Roman Lozovskij, Tur, Černec), náčelníkom hlavného štábu bol mjr. Dmitro Gricaj (Dub, Oleg, Sirko). V roku 1944 mala UPA, ktorá bola v tom čase podriadená Hlavnej ukrajinskej rade oslobodenia, v lesných oddieloch okolo 30 – 40 000 príslušníkov. Veliteľský zbor UPA tvorili skúsení velitelia, z ktorých rad bol absolventmi vojenských škôl v Poľsku a v ZSSR. Uniformy vojakov boli rôzne – od rovnošiat SS až po rovnošaty Červenej armády, avšak všetci bez rozdielu nosili čapice s odznakom trojzubca – symbolu UPA. Ten bol – spolu s nápisom Gott mit uns – aj na prackách opasku. UPA sa vyznačovala prísnou disciplínou. Každý príslušník UPA musel zložiť špeciálnu prísahu a prijať krycie meno, pravými menami sa nesmeli príslušníci UPA oslovovať.

   Hitler najskôr odmietal vytvorenie ukrajinských vojenských jednotiek, avšak po stalingra- dskej porážke prehodnotil svoj postoj a povolil vstup ukrajinských dobrovoľníkov do jednotiek Waffen-SS. Keď v roku 1943 prešla strategická iniciatíva na stranu protifašistickej koalície a začínalo byť zrejmé, že Nemecko vo vojne nezvíťazí, vedenie OUN zmenilo stratégiu a vyhlásilo boj za oslobodenie krajiny proti všetkým nepriateľom, medzi ktorých okrem ZSSR a Poľska odteraz zaradilo tiež Nemecko.

V rokoch 1943 – 1945 jednotky UPA rozpútali gerilovú vojnu tak proti jednotkám Červenej armády, ako aj proti Nemcom. Avšak pod narastajúcim tlakom Červenej armády pri jej postupe na západ väčšina jednotiek UPA ustúpila do juhovýchodných oblastí Poľska. Tu s podporou ukrajinskej menšiny si vybudovali silné pozície a rozvíjali svoje gerilové akcie.

   V súvislosti s vývojom na sovietsko-nemeckom fronte sa najmä oblasť severovýchodného Slovenska stále častejšie dostávala do kontaktov s jednotkami UPA. V prvej etape (tj. v rokoch 1945 – 1946) hlavným dôvodom akcií UPA na území Slovenska bola prieskumná činnosť, propagácia vlastného hnutia i objasňovanie jeho cieľov, a najmä aktívna antisovietska i antikomunistická propaganda v rámci povojnovej koncepcie „Frontu podrobených a ohrozených národov strednej a východnej Európy", vytýčenej Ukrajinskou hlavnou oslobodzovacou radou (UHVR).

   Príprave propagačného rejdu na Slovensko venovalo vedenie OUN mimoriadnu pozornosť. Od júla 1945 pri Sambore prebiehal špeciálny výcvik a politické školenia príslušníkov UPA, ktorí boli určení na vniknutie na územie východného Slovenska. Na začiatku augusta 1945 sa vybrané oddiely UPA presunuli do lesov v okolí obce Lopinka v juhovýchodnom Poľsku, kde boli dozbrojené, dostali propagačné materiály a posledné pokyny.

   Prvý propagačný rejd prebiehal na severovýchode Slovenska od 22. augusta do 24. septembra 1945. Zúčastnili sa ho sotne „Zmiji" (veliteľ Mykola Korž – „Sokil"), .Zavediji" (veliteľ „Burja" – priezvisko neznáme) a „Bulava" (veliteľ Volodymyr Hoško – „Myron") pod velením veliteľa 24. taktickej skupiny UPA Jaroslava-Dmitro Vitovského -"Andri- jenka". Dňa 22. augusta 1945 uvedené oddiely UPA spolu s príslušníkmi civilnej siete OUN (celkom okolo 500 osôb) prekročili slovensko-poľskú hranicu. Vzhľadom na absolútnu nepřipravenost‘ československej strany na takúto veľkú ozbrojenú aktivitu z územia juhovýchodného Poľska sa banderovci na jeseň 1945 pohybovali na severovýchodnom Slovensku viac-menej nerušene.

   Počas zhruba mesiac trvajúceho rejdu navštívili desiatky obcí na východnom Slovensku, kde organizovali propagačné prednášky o cieľoch a aktivitách ukrajinského nacionalistického hnutia, najmä o jeho boji proti sovietskemu systému a dôrazne brojili proti boľševizmu. Popri tom viedli politické rozhovory v domácnostiach. Výraznejšie sa zameriavali na politické ovplyvnenie miestnej inteligencie (farár, učiteľ, notár).

   Keďže išlo o propagačný vpád, prioritný dôraz bol kladený na vytvorenie čo možno najpozitívnejšieho obrazu ukrajinského nacionalistického hnutia v slovenskej spoločnosti. V tejto súvislosti bolo banderovským sotniam v inštrukciách přikazované správať sa zvlášť slušne a nenásilne na Slovensku, čo sa nakoniec aj skutočne vo veľkej miere úspešne darilo. Aktívna propagandistická činnosť oddielov UPA na východnom Slovensku zákonite upriamila na seba pozornosť československých bezpečnostných orgánov. Miestne stanice Národnej bezpečnosti (NB) a Finančnej stráže (FS), strážiace hranice hlavne proti pašeráctvu, boli proti oddielom UPA v podstate bezmocné. Jediná možná sila, ktorá mohla ich aktivity zastaviť – československá armáda, zápasila toho času s povojnovými personálnymi a materiálnymi nedostatkami. Jej časti rozmiestnené na Slovensku tvorili 4. vojenskú oblasť s jednotkami so slovenským mužstvom a velením. Až po ukončení príprav 11. septembra 1945 Čs. armáda začala vojenskú operáciu na vyčistenie priestoru severovýchodného Slovenska od jednotiek UPA prakticky v dobe, keď dve z troch sotní územie Slovenska už opustili a tretiu sotňu jednotky armády bez väčších problémov vytlačili na územie východnej Lemkoviny (24.9.1945), tj. okolie Lvova.

   Československá vláda a velenie armády vtedy usúdili, že na ochranu hraníc a priľahlej oblasti postačí obmedzený vojenský kontingent. Pokoj však bol iba zdanlivý. Na prelome novembra a decembra 1945 prekročili hranice tejto oblasti početné jednotky banderovcov s vyše 500 mužmi. Tieto však už neorganizovali tesedy, mítingy a tanečné zábavy, ako tomu ???? pri prvom vpáde. Tentoraz od 22.11. do 6.12.1945 sotne BROWSKO, KARMELUK, MIRON, PERYH, SOKIL a čata HORBOVYJ napádali dediny, menovite Novú Sedlicu, Zboj, Ulič, Ubľu, Kolbasov, lúpili a terorizovali obyvateľov, niektorých surovým spôsobom zavraždili, zväčša Židov a komunistov. V Uliči boli zavraždené 4 civilné osoby, v Kolbasove 11 a v Novej Sedlici 3. Okrem týchto obetí bolo zabitých niekoľko vojakov, príslušníkov bezpečnosti a Finančnej stráže.

Na boj s týmito jednotkami banderovcov veliteľ 4. vojenskej oblasti divizny generál M. Širica vytvoril osobitnú skupinu Zabezpečenia pohraničného územia (ZPÚ) s krycím označením Jánošík pod velením veliteľa 4. rýchlej divízie pplk. gšt. Jana Stanéka. Na konci januára 1946 – v čase, kedy poľská armáda začala s ofenzívnymi akciami proti UPA, mala skupina Jánošík približne 2500 mužov. Banderovské skupiny boli z územia Slovenska vytlačené.

  Od začiatku apríla 1946 dochádzalo k ďalším velkým prienikom jednotiek UPA na Slovensko rámci tzv. druhého propagačného rejdu. Na jeho realizáciu boli vyčlenené sotne BIR, DIDYK a KARMELJUK (opäť takmer 500 osôb), ktoré prekročili poľsko-slovenské hranice v noci zo 4 – 5. apríla 1946 a prenikli na slovenské územie do hĺbky 50 km. Jeho základom malo byt slušné, nekonfliktné a nenásilné správanie všetkých účastníkov pochodu, ktorých nedodržiavanie malo byť striktne trestané. V druhej časti propagandy sa príslušníci UPA snažili v maximálnej možnej miere znechutiť obyvateľstvu Sovietsky väz a komunizmus. Bez väčších ťažkostí sa im podarilo vykonávať túto činnosť v 33 obciach v okresoch Medzilaborce, Svidník, Stropkov, Humenné a Bardejov.

Čs. vláda a armáda na tento opakovaný vpád a na územie Slovenska museli reagovať. Do oblasti boli urýchlene vyslané jednotky armády 14 peších, motorizovaných a samopalných práporov, 2 delostrelecké oddiely, 1 tankový prápor, letka bitevného letectva a niekoľko ďaľších špeciálnych jednotiek. Pešie jednotky boli rozdelené do podskupín s krycími názvami "Železo", „Hliník" a „Zlato". Ťažké zbrane, letectvo a dva prápory samopalníkov tvorili zálohu. Spolu so skupinou ZPÚ „Otto" boli podriadené velitelovi novo vytvorenej osobitnej skupiny "Ocel", ktorá mala k dispozícii takmer 7000 mužov.

  21.4.1946 sa spustila operácia „široké hrable" s cieľom ktorej bolo vyčistit severovýchodné Slovensko od banderovcov, vytlačiť ich späť do Poľska a zabrániť im opätovne narušiť čs. štátne hranice. Operácia bola úspešná a po dosiahnutí čs. štátnej hranice 27.4.1946 vydal veliteľ skupiny „Ocel" plk. gšt. Jan Heřman rozkaz na prechod jednotiek do obrany. Takto organizovaná obrana znemožňovala UPA prechody hranice a vpády celých sotní. Proti skupinám, ktoré by prenikli cez túto obrannú líniu, boli pripravené zasiahnuť pohyblivé zálohy, rozmiestnené 10 -15 km od hranice. Od konca apríla 1946 začala čs. armáda pri operáciách proti banderovcom spolupracovať s poľskými ozbrojenými silami. A bola to práve nová iniciatíva poľských a sovietskych vojsk v juhovýchodnom Poľsku, ktorá nútila jednotky skupiny UPA hľadať útočisko na území Slovenska. V máji a v júni 1946 preto v pásme skupiny „Ocel", počet ktorej dosiahol 11200 vojakov, dochádzalo k množstvu stretov a bojov. 22.6.1946 sa dostala skupina nové kódové označenie – „Teplice". Po rozbití veľkých skupín UPA na poľskom území sa počet prienikov na Slovensko výrazne znížil. Následne sa zmenil tiež režim zabezpečenia hraníc. Základom sa stala spravodajská ochrana hranice spojená s manévrom silných a rýchlych záloh. Podľa toho bola skupina "Teplice" tiež zreorganizovaná.

   Uznesením Štátneho výboru bezpečnosti zo 17. apríla 1947 a rozkazom vrchného veliteľa poľskej armády z toho istého dňa bolo rozhodnuté vykonať v juhovýchodnej oblasti Poľska špeciálnu akciu pod krycím názvom „Wisla", ktorej cieľom bolo konečné zneškodnenie jednotiek UPA a civilnú sieť OUN v týchto oblastiach. Podľa rozhodnutia poľskej vlády jednotky zúčastňujúce sa operácie „Wisla" súčasne zabezpečovali presídľovanie obyvateľstva z oblastí, kde pôsobila UPA obývaných Ukrajincami a Lemkami (Lemkové – rusínské etnikum, žijící ve Lvovské a Zakarpatské oblasti – pozn. red.) do „obnovených" území na severozápade krajiny. Operácia trvala do augusta 1947. V jej rámci poľské ozbrojené zložky v sile 19 335 mužov uskutočnili 357 akcií, pri ktorých zneškodnili 1509 príslušníkov UPA a zistili 2 781 aktívnych pomocníkov. V rámci operácie „Visia" vysídlili a deportovali medzi 130 000 ľudí tiež 34 000 Lemkov. To malo za následok zvýšené napätie na poľsko-slovenskej hranici – časť banderovcov sa pokúšala zachrániť prechodom cez Slovensko na západ, predovšetkým do okupačných zón USA v Rakúsku a v Nemecku.

   Tlak banderovských oddielov na slovenskú hranicu vzrástol v apríli 1947 a kulminoval v júni, kedy došlo k prieniku troch veľkých sotní UPA. V prvom prípade šlo o sotne BIR (90 mužov), STACH a CHRIN (120 mužov), ktoré po sústredení v poľských Beskydách dostali rozkaz prebiť sa bucľ na územie ZSSR alebo do Československa, v druhom prípade šlo o sotne BURLAK (120 mužov), CHROMENKO (130 mužov) a BRODIČ (120 mužov).

   Československé ozbrojené zložky z počiatku úspešne odrážali, avšak dve najsilnejšie sotne BURLAK a CHROMENKO prenikli na slovenské územie a pokračovali do vnútrozemia. Jedným z dôvodov bolo výrazné oslabenie zabezpečovacích jednotiek v dôsledku prepustenia vojakov druhého ročníka základnej služby do zálohy. Došlo tiež k obmene väčšiny veliteľských kádrov ZPÚ „Teplice". Neskúsenosť nových veliteľov zapríčinila oneskorené nasadenie všetkých záloh do priamych bojových akcií ešte v príhraničných priestoroch, čoho ich protivníci plne využili. Skúsení a v bojoch ostrieľaní banderovskí velitelia ponúknutú šancu využili. Po násilnom prekročení hraníc, urýchlene rozptýlili svoje jednotky do menších skupín, ktoré sa potom přesunovali členitom a zalesnenom teréne takmer bez obťaží.

   Na základe rozhodnutia vlády bol z príslušníkov pohraničných útvarov ZNB sformovaný v priebehu júna a júla samostatný Pohraničný pluk ZNB „Slovensko". Skupina Teplice bola reorganizovaná. K 13. júlu 1947 malo zoskupenie pôsobiace proti banderovcom na východnom Slovensku spolu 5640 mužov, z toho 1339 príslušníkov ZNB a Národnej bezpečnosti. 16. septembra po schválení vládou boli do boja proti UPA nasadení tiež partizáni, ktorí boli vojakmi v zálohe a a dobrovoľne sa prihlásili. Partizáni nastupovali v dvoch turnusoch na štvortýždňové výnimočné cvičenie podľa §22 branného zákona: 1500 partizánov od 22.9. do 19.10. a 1425 partizánov v čase od 23.10. do 18.11.1947. Koordináciu všetkých zložiek zaisťovalo 1. oddelenie Hlavného štábu, pri ktorom vznikol „Jednotný operačný štáb pre vedenie akcií proti banderovcom". Jeho náčelníkom bol plk. Bohumír Lomský.

   Ťažisko činnosti skupiny Teplice sa postupne presúvalo z Vihorlatu na západný okraj Slánských vrchov, na severné a južné svahy Nízkych Tatier, do údolia Hnilca a Hornádu a do priestoru medzi Spišskú Novú Ves a Rožňavu. Príslušníci UPA postupovali na západ, pričom dokázali za deň prekonať aj 40 km v horskom a zalesnenom teréne. Pri početných súbojoch s československými bezpečnostnými zložkami používali osvedčený a v praxi vyskúšaný spôsobu prenikania, ktorý spočíval v sústredení paľby jedným smerom a prerazení obrany bez ohľadu na straty. V prípade ťažkostí sa sotne rozdeľovali na niekoľko skupín, ktoré postupovali samostatne a na určenom mieste sa opäť stretávali s jadrom jednotky. Pod velením nového veliteľa skupiny Teplice brig. gen. Júliusa Nosku sa zmenila taktika – na strednom Slovensku sa osvedčilo budovanie tzv. uzatváracích kordónov, ktoré tvorila reťaz obranných postavení a pascí na predpokladaných smeroch postupu banderovcov.

   Napriek tomu sa sotni BURLAK podarilo po bojoch pri Malužinej a na Lupčianskej Magure prekročiť Váh a dostať sa do Chočských vrchov. Vtedy gen. Nosko rozhodol prerušiť stíhanie značne oslabenej sotne CHROMENKO a sústrediť všetku pozornosť na likvidáciu sotne BURLAK. Tá bola považovaná za najnebezpečnejšiu, pretože ju tvorili skúsení veteráni partizánskej vojny a navyše bola plne vyzbrojená automatickými zbraňami a 10 guľometmi. Pri prechode čs. hranice mala asi 120 mužov, avšak tento počet sa v priebehu bojov znižoval. Nakoniec boli zvyšky sotne zahnané do Veľkej Fatry. 20.8.1947 sa Burlak pokúsil preraziť obkľúčenie pri Krasňanoch, avšak s ťažkými stratami bol odrazený. V zúfalej situácii vydal rozkaz rozptýliť sa a pokúsiť sa dostať na západ na vlastnú päsť. Podľa československej vyšetrovacej komisie bolo na území ČSR z Burlakovej sotne 53 mužov zajatých, 11 padlo v boji a 37 – 39 sa dostalo do amerického pásma. Sám Burlak bol zajatý 3. septembra 1947 v osade Jánošíkovo. Spolu s ním padli do zajatia Zenko – vlastním menom Lubomir Bechtalovskyj, funkcionár OUN, a Olga Chanasová, nazývaná Ofélia. Uväznení boli v Žiline, potom v Brezne a nakoniec v Košiciach, kde boli v kasárni strážení armádou. Napriek tomu sa Burlakovi podarilo 12.2.1948 ujsť, avšak o niekoľko dní bol neďaleko miesta úteku zadržaný a 29. júla 1948 odovzdaný Poľsku. Bol odsúdený a popravený 7. apríla 1949.

   Po likvidácii Burlakovej skupiny už nebola na Slovensku žiadna ucelená jednotka UPA, iba viacero menších skupín, zachraňujúcich sa z likvidačného tlaku v Poľsku únikom do americkej zóny v Rakúsku. Väčšina z nich však bola ešte v priebehu septembra zneškodnená. Ťažisko akcií proti UPA sa presunulo na Moravu, kde sa záverečnej etapy bojov zúčastnili aj tri roty partizánov zo Slovenska v počte 123 mužov. Dňom 17. novembra 1947 čs. armáda svoju činnosť proti UPA skončila a riadením ďalších bezpečnostných akcií bolo poverené ministerstvo vnútra.

   V čase najväčšieho nasadenia sa zúčastnilo bojov v celej republike 6 087 príslušníkov čs. armády, 5 623 príslušníkov ZNB, 3 700 bývalých partizánov a vojakov SNP. V bojoch s banderovcami v dobe od 10. 6. do 11. 11. 1947 bolo 59 banderovcov zabitých, 39 zranených, 217 zajatých a 29 sa ich dobrovoľne prihlásilo československým úradom. V boji zahynulo 25 československých vojakov a príslušníkov bezpečnostných zložiek. Nebojové straty predstavovali 20 mŕtvych.

   Boje s banderovcami neboli čisto vojenskou záležitosťou. Výrazným spôsobom zasiahli do vnútropolitických pomerov v Československu, najmä do prebiehajúceho zápasu o politickú moc a charakter povojnového štátu.  

Z časopisu Hraničář. Vydává Národní rada Klubu českého pohraničí, o.s.,  Ročník XIX., č. 3 (125), květen – červen 2010, Internet : http://www.klub-pohranici.cz, e-mail: redakce.hranicar@centrum.cz

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *