Einsteinov vztah k náboženstvu (3)

A. Einstein bol bádateľom v oblasti teoretickej fyziky. No bol aj znalcom prác klasikov novovekej filozofie, napríklad R. Descarta, B. Spinozu, D. Huma, I. Kanta, G. W. Leibniza a iných. (Spolu so Solovinom a Gabichtom založili začiatkom tohto storočia „akadémiu Olympia, súkromný diskusný spolok priatelov, v ktorom študovali práce filozofov.(9))

Einsteinovi úplne nevyhovoval systém ani jedného filozofa. Inspiroval sa len niektorými momentmi filozofických iniciativ rozličných filozofov. Vo svetonázorovej orientácii špeciálnych vedcov Západu nie je to výnimka, ale skor pravidlo. „Ide totiž o to, že vedec, obracajúc sa k filozofii v myšlienkovej alebo metodologickej tiesni, nezaujíma sa najčastejšie ani tak o celková koncepciu reality a jej poznávanie ako sa táto formuluje v danej filozofii, ako skor o filozofické riešenie či postoj k niektorej špecifickej otázke, napríklad k otázke kauzality, charakteru merania…“ (10)

Keďže A. Einstein nebol filozofom-profesionálom, originálnym prínosom nezasiahol do filozofického myslenia, hoci svojrázne čerpal z existujúcich filozofických iniciativ, ktoré poznal. Prejavilo sa to v tom, že pociťoval tesnosť a neadekvátnosť, metodologickú sterilnosť metafyzického materializmu. Neprijímal ho, opieral sa sice o niektoré názory idealistických filozofov, avšak bez toho, že by dosledne akceptoval daný variant idealizmu ako celok. Einstein nepoznal práce klasikov marxistickej filozofie.(11) Živelne sa však dostával na pozície dialektického materializmu najma prostredníctvom riešenia konkrétných špeciálnovedných problémov. (12) L. Infeld o svojej spoločnej práci s Einsteinom v rokoch 1936—1937 povedal: „Einstein i ja sme sa pokladali za materialistov napriek tomu, že ani jeden z nás, aspoň v tom čase, neštudoval teoretikov dialektického materializmu.“ (13)

A. Einstein v názoroch na poznanie explicitne odmietal Humov skepticizmus, aj keď súhlasil s jeho odmietavým stanoviskom k naivnému realizmu. Humovo odmietanie naivného realizmu vyústilo do agnosticizmu, naproti tomu Einsteina „očarúvalo“ presvedčenie o poznatelnosti objektívnej skutočnosti, ktoré ovládalo celú jeho teoretickú činnost. U Kanta nachádzal určité riešenie problému, ktorý nastolil svojím skepticizmom Hume. Predovšetkým však určité východisko z odmietania naivného realizmu alebo podia Kanta dogmatizmu. Poznanie skutočnosti sa realizuje vo sfére sveta pre nás, ale na základe myslenia ako aplikovania apriórnych prvkov vedomia (pojmov priesor, čas, príčinnosť, zákonitost apod.). Ale apriórnosť týchto prvkov v Kantovom chápaní vedľa k uznaniu ich nehistoričnosti, a preto ani Kantovo riešenie Einsteinovi nevyhovovalo. Dalo mu však impulz k určitému riešeniu vzťahu zmyslového a racionálneho v poznaní. U Macha ho istý čas pritahovala snaha prekonať ohraničenosť metafyzického materializmu a určitá uvolnenost v riešení gnozeologických problémov. Odmietol však Machov subjektivný idealizmus. „V reči 8. apríla 1922 v Paríži, počas polemiky s Emilom Meyersonom, Einstein uviedol, že Mach je »un bon mecaniclen« (dobrý mechanik), no »deplorable philosophe« (biedny filozof).“ (14) Je až podivné, ako sa toto odmietnutle zhoduje s Leninovým odmietnutím filozofických názorov velkého Ostwalda na stránkách „Materializmu a empiriokriticizmu“ z roku 1908. Určitú oporu vo filozofickom zvýrazňovaní deterministickej povahy skutočnosti nachádzal u gréckych atomistov, u Lukretia Cara, a najma u Spinozu.

Vplyv všetkých uvedených, ako aj dalších inšpirácií viedol k dotváraniu Einsteinovho světonázoru. Ide o celý komplex teoreticko-filozofických vplyvov, ktoré v dialektických súvislostiach působili tak, ako si to predovšetkým jeho dominantná špeciálnovedná činnost implicitne „vyžadovala“. Preto je samozrejmé, že inšpirujúcim sa v základných momentoch stávali materialistické filozofické východiská. Uvedieme aspoň základné východiská Einsteinovho světonázoru.

Einstein uznával existenciu světa ako objektívnej reality: „Ani jeden fyzik neverí, že vonkajší svet je odvodený od vedomia, lebo inak by nebol fyzikom.“ (15) Svet má zákonitú, deterministickú povahu. Jeho podstata je poznatelná vedeckým poznaním. Proces poznania je zložitý. Začína sa zmyslovým poznaním, ktoré postihuje základné fakty. Z nich na základe myšlienkových postupov sa utvára systém axióm. Formulovanie, utváranie tohto systému nie je jednoduchý jednoznačný postup logického vyvodzovania. Z axióm sa odvodzujú teorémy na základe logických postupov a potvrdzujú sa na komplexe faktov. Pravdivost axióm sa teda verifikuje potvrdením teorém, ktoré sú z nich odvodené. (16) Ani jeden teoretický pojem nie je apriórny, právo na existenciu nadobúda iba vtedy, ak je postavený do jasnej a jednoznačnej súvislosti s faktami experimentu. (17) A ani utvorený pojem nie je raz navždy daný, neotrasitelný, nezmenitelný. (18) Menlivá je skutočnosť a takisto aj pojmy, ktorými ju poznáváme, vysvětlujeme.

Vychádzajúc z práce D. P. Gribanova, (19) Einsteinove spoločensko-politické názory možno charakterizovat takto: Einstein uznával zákonitost aj vo vývoji spoločnosti. Ide o speciálne spoločenské zákony, ktoré sa nedajú poznávať fyzikálnymi metodami. (20) Uznával, že materiálne podmienky života ludí sú určujúce. Bol za sociálnu rovnost a blahobyt každého jednotlivca. Kapitalizmus pokladal za spoločnost už za svojím zenitom, spoločnosť, ktorá prináša len vykorisťovanie a rozčarovanie. (21) Stará sa o zisk a nie o potrebu všetkých ľudí, v oblasti společenského vedomia a výchovy kaličí občanov. (22) Veda v spoločnosti má slúžiť utváraniu podmienok lepšieho života ludí. (23) Einstein odmietol nacionalizmus, bol pacifista a odporca zbrojenia. (24) Tieto jeho názory sa v zásade zhodujú s marxistickým nazeraním na spoločnost, hoci Einstein nedospel k presvedčeniu o revolučnej premene starého spoločenského zriadenia. (25)

Pokračování