Einsteinov vztah k náboženstvu (2)
II. Speciálnovedná teoretická tvorba, bez ohladu na jej charakter, určovaný predmetom skúmania, ako aj prostriedkami, ktoré používá, je spoločenský jav. Ako taká má svoje miesto, konkrétnu historickú zakotvenost v komplexe spoločenských javov a procesov.
A aj keď má ako súčasť vedy — jednej z foriem společenského vedomia — svoju samostatnost, je to samostatnost relatívna. To okrem iného znamená, že je determinovaná celým radom koexistujících spoločenských javov, ako aj takých, ktoré vystupujú ako historické predpoklady. Ide o prvky jednak materiálneho a jednak duchovného života spoločnosti. Spomedzi nich najvýznamnejšie posobí materiálna výroba v jej konkrétnej historickej forme. Avšak špeciálnovedné poznanie nie je prostý „mechanický“ výsledok posobenía spoločenských činitelov, ale proces prebiehajúci v dialektických súvislostiach s ostatnými javmi a procesmi a ako relatívne stornovaný celok výrazné posobí na javy duchovného a materiálneho života spoločnosti.
Rozvoj vedeckého poznania je produktom činnosti ľudí žijúcich v konkrétnej historickej situácii. Uvedomenie si tejto existenčnej začlenenosti je základom pre vyvrátenie všetkých koncepcií „aristokratickej“ výlučnosti teoretickej tvorby a objektívneho postihnutia podstaty vedeckého poznania. Samo špeciálnovedné poznanie svojimi prostriedkami, ktoré sú určované predmetom skúmania, nemože viesť k sebareflexii. Nepostihuje svoju povahu ani konkrétnu historickú začlenenosť so základnými tendenciami svojho vývoja a sociálnej funkčnosti. To sa dá dosiahnuť iba filozofickou reflexiou. Filozofia má prostriedky na postihnutie tejto existenčnej zakotvenosti konkrétného vedeckého poznania. Filozofia je východiskom pre reflexiu poznania vobec a jeho existenčnej spatosti s primárnou zmyslovo-predmetnou činnosťou — spoločenskou praxou, ako aj pre sebareflexiu celej duchovnej kultury. V týchto hlbokých teoretických ponoroch sa postihuje bytostná zakotvenost člověka a jeho teoretickej činnosti. Avšak nestačí akýkolvek filozofický prístup, východisko, aby sa uvedená zakotvenost adekvátne odhalila. V dějinách poznávania rozmanité a početné filozofické iniciativy napriek snahe obsiahnuť poznávací proces v jeho celostnosti postihovali len jednotlivé jeho momenty. Až dialektický materializmus objektívne a najucelenejšie postihuje povahu poznávania, ako aj jeho spoločensko-historickú zakotvenosť.
Z povahy uvedenej spoločenskej činnosti vyplývá, že priamo alebo nepriamo je napojená na světonázor konajúceho subjektu. Platí to takisto aj o špeciálnovednej činnosti. Či už vo východiskách, alebo v interpretáciách jej výsledkov. Vzhladom na tieto okolnosti každý vedec specialista sa musí tak či onak zaoberať problémami špeciálnovedného poznania zo širších súvislostí. Preto ani dnes nie je vzácnosťou, že vynikajúci predstavitelia špeciálnovedného výskumu sa zaoberajú filozofickými otázkami spátými s interpretáciou podstaty, ako aj výsledkov konkrétného poznania. Základnú
súvislosť teoretickej práce vedca specialistu s filozofiou vyjadril F. Engels slovami, že nech sa „prírodovědci tvária akokolvek, predsa sú ovládaní filozofiou. Je len otázka, či ich ovládá zlá, módná filozofia, alebo forma teoretického myslenia, ktoré sa opiera o znalost dejín myslenia a jeho výdobytkov“. (4) V Dialektike prírody implicitně dokazuje, že „právě dialektika je pre dnešnú prírodovědu najdóležitejšou formou myslenia, lebo ona jedine poskytuje analogón, a tým aj metodu vysvetlenia vývinových procesov všeobecných súvislostí v prírode…“ (5)
Tieto Engelsove závěry nestratili platnost ani v súčasnosti. Neustále sa potvrdzujú v činnosti najvýznamnejších teoretikov rozvíjajúcich špeciálno-vedné poznanie skutočnosti. Potvrdzuje to aj velký revolucionár vo fyzike A. Einstein. Vo svojej priekopníckej teoretickej práci sa nevyhnutne stretával s problémami, ktorých riešenie si vyžadovalo filozofiu. Išlo o problémy gnozeologického charakteru, ale aj o problém týkajúci sa významu vedy, ktorá podľa neho nemože byť vedou pre seba, ale má slúžiť ľudstvu a nemá byť jeho bičom, (6) a treba sa zaoberať perspektívou rozvoja vedy, a to vyžaduje filozofiu. (7) Filozofiu, ktorá by bola teoretickým, všeobecnoteoretickým, metodologickým a světonázorovým základom jeho špeciálnej teoretickej činnosti. Podľa A. Einsteina „v súčasnosti je fyzik prinútený zaoberať sa filozofickými problémami v oveľa väčšej miere ako fyzici predchádzajúcich generácií.“ (8) Vo svojom svojráznom vývoji teoretika-revolucionára, a predsa „osamelého bežca“, tvorcu nových teorií, potreboval všeobecnoteoretické, t. j. filozofické východisko.
Pokračování