Einsteinov vztah k náboženstvu (1)

einsteinI. Dějiny špeciálnovedného poznávania majú dialektický charakter. Najzákladnejšie aspekty jeho vývoja adekvátne postihujú zákony materialistickej dialektiky. Dialektický charakter vývoja špeciálnovedného poznania sa okrem iného prejavuje najma vo vnútornej protirečivosti nového a starého poznania, ale aj vo vnútornej jednote kontinuity a diskontinuity s celkovým jeho syntetickým rastom.

Vědci pracujúci v jednotlivých prírodovědných a spoločenských védách prijímajú nové poznanie poměrně zložito. Týka sa to na jednej straně vedcov-prívržencov starších teoretických názorov, v ktorých činnosti pretrváva určitá zotrvačnost, na druhej straně vystupujú do popredia rozličné snahy o světonázorové domýšlanie nového poznania. V tejto súvislosti je velmi agilná najma novšia náboženská filozofia, usilujúca sa nějako „akceptovat“ nové poznanie v jeho modifikovanej interpretácii, aby sa dalo podriadáť nedosiahnutelnej, ale takej želanej „harmonii náboženskej viery s vedou“.

Takéto snahy sa prejavovali voči všetkým novým teoretickým iniciatívam minulosti, ale predovšetkým to platí o súčasných teoretických prínosoch. Ani výsledky vedeckej činnosti Alberta Einsteina nie sú od toho ušetrené. Viacerí filozofi, filozofické školy a smery sa usilujú po svojom vysvětlit a svetonázorovo využit — presnejšie povedané zneužit — výsledky teoretickej práce A. Einsteina.(1) Existujú naozaj početné a róznorodé snahy vysvětlit teoretický špeciálnovedný prínos A. Einsteina v duchu toho-ktorého filozofického systému. V súčasnosti je to z určitého hladiska prirodzené. 20. storočie je obdobím neobyčajne prudkého rozvoja vedeckého poznania, zrodu nových fundamentálnych teorií. Preto je samozrejmé, že v snahe zdovodňovať adekvátnosť a správnost toho-ktorého filozofického systému vznikajú príslušné interpretácie základných teoretických poznatkov. A. Einstein dobre poznal diela predstavitelov klasickej filozofie, ale aj novších filozofických prúdov. Svoje odmietavé stanovisko k idealizmu, ale rovnako aj k mechanickému materializmu vyjadril vo viacerých svojich článkoch.(2) Živelne sa dostal na pozície materializmu, ktorý však, pochopitelne, nebol dialektickomaterialistický. Základným činitelom, ktorý určoval túto jeho světonázorová orientáciu, bola povaha a obsah jeho špeciálnovednej práce. Duch tejto práce je materialistický a je v rozpore s najrozličnejšími pokusmi o jeho idealistické interpretácie, o ktoré sa usilovali idealistickí filozofi 20. storočia.

Náboženské prístupy k Einsteinovej relativistickej fyzike vychádzajú z jej rozmanitých idealistických interpretácii. Je to dané tým, že sa nemožu oprieť o Einsteinove filozofické názory. A to preto, ako sme už uviedli, že Einstein stojí na materialistickom stanovisku. Aj keď je to materializmus nedosledný a nie vždy precízne terminologicky formulovaný. A navýše odmietavé stanovisko A. Einsteina k náboženstvu, jeho úlohe a miestu v spoločnosti sú velmi jasné a známe. Preto nie div, že katolicky teoretik E. Schillebeeck zariadili A. Einsteina medzi významných kritikov náboženstva, keď napísal: „Ani jeden veriaci sa nemože v 20. storočí tváriť tak, akoby nebolo došlo k legitimnej kritike náboženstva (či už priamo, alebo z povahy veci) u Freuda, Marxa, Durkheima či Einsteina.“ (3) Uvedené vyjadrenie je velmi jasné. No keďže existuje veta idealistických snáh o „interpretáciu“ výsledkov relativistickej fyziky a určitá Einsteinova terminologická „nedisciplinovanosť“, v laickom vědomí sa často prejavuje názor, že Einstein bol nábožensky veriaci člověk. Pokúsime sa uviesť niektoré základné aspekty a súvislosti Einsteinových filozofických názorov a jeho vztah k náboženstvu.

Pokračování

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *