Einsteinov vztah k náboženstvu (7)

V. A. Einstein prijímal svet taký, aký je v jeho prirodzenosti, odmietal uznať existenciu nejakej nadprirodzenej substancie. Malo to velký význam pre jeho teoretickú činnosť, najma pre jeho presvedčenie, že objektivna skutočnosť je poznatelná. Bolo to aj objektívne materialisticky orientované světonázorové hľadisko, ktoré mu „umožnilo“ dotiahnuť do relatívne ucelenej podoby jeho špeciiálnu i všeobecnú teóriu relativity.

Einsteinove názory na samu teoretickú činnosť, charakter teorie a jej miesto v poznaní světa boli jednoznačné. Teória musí spíňať dve základné požiadavky: musí byť vnútorne logicky jasné a koherentne formulované a musí byť postavená do jasnej a jednoznačnej súvislosti s výsledkami vedeckého experimentu.

Teda A. Einstein pokladal teóriu za určitý obraz skutočnosti a stál na stanovisku, že vo vývoji teoretického poznania sa utvára čoraz adekvátnější obraz skutočnosti. Hmotná realita sa nepodriaďuje nášmu vedomiu, ale naopak. Svet existuje bez ohladu na to, ako si logicky koherentnú alebo nekoherentnú teoretickú konštrukciu o ňom utvárame. Einstein uznával, že pri utváraní vedeckej teórie sice nie sme úplné slobodní a nezávislí, no predsa existuje určitý „stupeň“ slobody, určitej volnosti. Neexistujú totiž formálnologicky nevyhnutné priame cesty od empirických faktov k prvkom teórie.

Aj vzhladom na uvedené A. Einsteina prekvapovala a „očarúvala“ harmonická zákonitá usporiadanosť objektívnej skutočnosti. Usporiadanosť, „ktorú apriorně očakávať nemáme nijaké dovody. V tom spočívá »zázrak« a čím ďalej sa rozvíja naše poznanie, tým sa stává kúzelnejším“. (45) V tom istom liste Solovinovi konštatoval, že poznatelnosť tejto harmonickej, zákonite usporiadanej skutočnosti označuje za „zázrak a večnú hádanku“. V podobnom duchu sa už Einstein vyjadril tridsať rokov predtým. V liste Bessovi z 9. marca 1917 hovoril o hádankách, ktoré prihotovil „velký hádankár“. (46) Einstein hovoril o hádankárovi1 obrazné, lebo celý výraz dal do úvodzoviek. Aj v uvedenom liste Solovinovi takisto použil termín zázrak v úvodzovkách. Teda ide o metaforické vyjadrenie. Jeho uznanie takýchto „zázrakov“, spočívajúcich v harmonickej usporiadanosti objektívnej skutočnosti a v jej poznatelnosti, nemožno v nijakom prípade pokladať za niečo, čo sa označuje termínom „zázrak“ v náboženskom vědomí. Sám to vylúčil slovami, že aj keď chce a uznává existenciu „zázrakov»“, to neznamená, aby ho Solovin (adresát listu) v starobe pokladal za obeť kňazov. (47) Uvedieme ešte jeden odkaz na výrok A. Einsteina, prijímajúceho univerzálnu platnost zákonitého harmonického usporiadania skutočnosti. Tvrdí v ňom, že pre toho, kto je presvedčený o univerzálnosti príčinnosti, je neprijatelné uznať existenciu podstaty miešajúcej sa do běhu událostí. (48)

A. Einstein tak zdorazňuje prirodzený charakter objektívnej skutočnosti, ktorá má zákonitý harmonický a deterministický Charakter. Niet v nej miesta pre nadprirodzenú substanciu. Uvedomuje si, že k poznaniu tejto povahy světa nedospeli všetci teoretici, tobož nie široké masy. Teda uvedomenie si tejto skutočnosti nie je jednoduchá záležitost. Obsahuje niečo úžasné, nie je to samozrejmost.

1) Tieto prístupy uvádza napríklad POLIKAROV, A.: Otnositelnosť i kvanty, Moskva 1966.
2) EJNŠTEJN, A.: Sobrannyje sočinenija, 4. zv., Moskva 1967.
3) Křesťanství dnes, Praha 1969, s. 126.
4) ENGELS, F.: Dialektika prírody, Bratislava 1963, s. 167.
5) Tamže, s. 39.
6) EJNŠTEJN, A.: Sobrannyje sočinenija, 4. zv., Moskva 1967, s. 160.
7) Tamže, s. 29.
8) Tamže, s. 248.
9) ZELIG, K.: Albert Ejnštejn, Moskva 1968, s. 54—58.
10) ZIGO, M.: Filozofické východiská a mterpretácia prírodovedeckých teóríf. Filozofia, r. 1966, č. 3, s. 248.
11) KEDROV, B. M.: O Ejnštejne i o vzgladach Engelsa i Lenina. Voprosy filosofii, r. 1979, č. 3.
12) KEDROV, B. M.: O Ejnstejne i o vzgladach Engelsa i Lenina. Voprosy filozofii, r. 1979, č. 3, s. 21.
13) INFELD, L.: Mé vzpomínky na Einsteina; Praha 1959, s. 48.
14) Ejnštejnovskij sbornik, r. 1969—1970, Moskva 1970, s. 216.
15) EJNSTEJN, A.: Sobrannyje sočinenija, 4. zv., Moskva 1967, s. 163.
16) Tamže, s. 569—570.
17) EJNŠTEJN, A.: Sobrannyje sočinenija, 4. zv., Moskva 1967, s. 550.
18) Tamže, s. 561.
19) GRIBANOV, D. P.: Socialno-političeskije vzglady A. Ejnštejna. Filosofskije nauki, r. 1981, č. 3.
20) Tamže, s. 89.
21) Tamže, s. 91.
22) Tamže, s. 92.
23) Tamže, s. 93.
24) Tamže, s. 94.
25) Tamže, s. 95.
26) EJNŠTEJN, A.: Sobrannyje sočinenija, 4. zv., Moskva 1967, s. 126.
27) EJNŠTEJN, A.: Sobrannyje sočinenija, 4. zv., Moskva 1967,
28) Tamže.
29) Tamže.
30) Tamže, s. 127.
31) Tamže, s. 127.
32) EJNŠTEJN, A.: Sobrannyje sočinenija, 4. zv., Moskva 1967, s. 142.
33) ZELIG, K.: Albert Ejnštejn, Moskva 1966, s. 44.
34) Tamže, s. 143.
35) Tamže, s. 44.
36) Tamže, s. 143.
37) NETOPILÍK, ].: Život a dílo B. Spinozy. Predslov. In: SPINOZA, B.: Etika, Praha 1977, s. 21—22.
38) EJNŠTEJN, A.: Sobrannyje sočinenija, 4. zv., Moskva 1967.
39) Ejnštejnovskij sbornik, r. 1974, Moskva 1976, s. 75.
40) Ejnštejnovskij sbornik, r. 1971, Moskva 1972, r. 1972, Moskva 1974, s. 72.
41) EJNŠTEJN, A.: Sobrannyje sočinenija, 4. zv., Moskva 1976, s. 567.
42) Ejnštejnovskij sbornik, r. 1974, Moskva 1976, s. 393.
43) EJNŠTEJN, A.: Sobrannyje sočinenija, 4. zv., Moskva 1978, s. 131.
44) EJNŠTEJN, A.: Sobrannyje sočinenija, 4. zv., Moskva 1976, s. 564.
45) Tamže, s. 568.
46) Ejnštejnovskij sborník, r. 1974, Moskva 1976, s. 75.
47) EJNŠTEJN, A.: Sobrannyje sočinenija, 4. zv., Moskva
48) Tamže, s. 128.

Emil Dragúň, ATEIZMUS č.2,  1983