Einsteinov vztah k náboženstvu (6)

 einsteinIV. A. Einstein bol výraznou vedeckou tvorivou osobnosťou. Jeho práce znamenajú závažný teoretický prínos pre rozvoj fyzikálneho myslenia. Netradičným sposobom zasiahol do riešenia konkrétných problémov teoretickej fyziky. Svojou teóriou relativity začal novú éru teoretického myslenia vo fyzike, otvárajúceho cestu k ovládnutiu atómovej energie. V oblasti duchovnej táto moderná fyzika tvorí široký základ teoretických poznatkov, ktorý pozitivně posobí pri upevňovaní vedeckého světonázoru.

Ducha netradičnosti nachádzame aj v jeho názoroch na otázky mimo sféry fyziky. Existuje však určitý nepomer v systematičnosti názorov oboch oblastí. Na jednej straně vnútorne koherentně systémové zvládnutie špeciálnych problémov teoretickej fyziky a na druhej straně do určitej miery útržkovitý komplex názorov na rozličné iné otázky. Vyplývá to z Einsteinovej profesionálnej orientácie.

Do tejto druhej oblasti Einsteinových názorov patria aj jeho výpovede o povahe náboženstva. So zreteľom na neortodoxnosť, tvorivý charakter Einsteinových názorov nás udivuje, že používal slovo „náboženstvo“, „náboženský“ a podobné na označenie toho, čo samo náboženský charakter nemá. Vidíme v tom svojrázny paradox: Nový prístup k teoretickým problémom fyziky, nové termíny, formulácie, riešenia a na druhej straně používanie termínov (známých vlastně každému člověku) vo významnej světonázorovej súvislosti. Používal ich, aj keď ho na uvedené súvislosti priamo či nepriamo upozorňovali.

Na výčitku M. Solovina, že v uvedenom zmysle používá spomínané výrazy, Einstein odpovedal v liste z 1. januára 1951 takto: „Úplne chápem Vašu úpornú snahu nepoužívat slovo »náboženstvo« v prípadoch, keď ide o určitý emocionálno-psychologický stav, ktorý sa najvýraznejšie prejavil u Spinozu. A predsa nemožem nájsť lepší výraz ako »náboženstvo« na označenie viery v racionálnu povahu skutočnosti alebo aspoň tej jej časti, ktorá je dostupná ludskému vedomiu. Tam, kde neexistuje tento cit, veda sa mení na neplodnú empíriu. Čerta ma znepokojuje, že kňazi získavajú kapitál zneužíváním tohto citu. Veď to nie je také velké neštastie.“ (44)

Z uvedeného vyplýva, že A. Einstein sice používal termín „náboženstvo“, „náboženský cit“, ale používal ho na označenie psychologického postoja ku skutočnosti ako celku, ktorá má racionálně momenty usporiadania. Teda nie na označenie viery v nejakú nadprirodzenú božskú bytost. Naopak, ide o presvedčenie, že objektivny svet je vo svojej materiálnej povahe zákonitý celok so vzájomne súvisiacimi a podmieňujúcimi sa javmi, tvoriaci „racionálnu“ harmoniu. Žial, A. Einstein si vybral a používal v oblasti mimo fyziky obrazné termíny, ktoré sú historicky a světonázorově negatívne zaťažené. Nemožno s ním, prirodzene, súhlasit ani v tom, že by používanie týchto výrazov v uvedenej situácii neprinášalo nijaké ťažkosti. Prináša ich. Uvedieme aspoň základné:

Po prvé, vo světonázorových súvislostiaeh može znamenať, že nastane uvedomele realizovaný skrat — slovu „náboženský“ v Einsteinovom chápaní sa podsunie ortodoxný význam tohto termínu. Z toho potom vyplývajú ďalekosiahle světonázorové dosledky. Einstein v takejto situácii potom vystupuje ako veriaci vedec, ktorý vo svojej činnosti dosiahol neobyčajne významné úspěchy, predstavujúce zásadný pohyb v rozvoji fyziky. Pritom uvedený „skrat“ sa može realizovat aj neuvedomele. Dosledkom toho sú potom skomolené názory na Einsteinov světonázor.

Po druhé, v historických súvislostiach náboženstvo, ako aj jemu zodpovedajúce inštitúcie vystupovali reakčne. Predstavovali diametrálnu opozíciu voči spoločenskému pokroku. Stopy ich činnosti sú príliš výrazné, než aby sa chtiac či nechtiac zľahčovali. Náboženstvo tak v súčasnosti, ako aj v minulosti, posobí nesporne ako činiteľ duchovného útlaku člověka. Je proti všestrannému rozvoju osobnosti člověka, lebo člověk je orientovaný „pozemsky“, na harmonický duševný a telesný rozvoj. Aj napriek rozličným „modernistickým“ snahám náboženských ideológov prispůsobiť sa změněnému prijímaniu sveta, tieto snahy neprekračujú základnú zacielenosť náboženského akceptovania světa. Pretrvává a prehlbuje sa protiklad medzi náboženským akceptováním světa a pokrokovým komunistickým prijímáním světa. Preto nie je ľahostajná a nemá byť nijakým sposobom zľahčovaná neblahá úloha náboženstva v dějinách ani v súčasnosti.

Pokračování

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *