Einsteinov vztah k náboženstvu (5)

einsteinDruhým typom náboženstva podľa Einsteina je jeho historicky neskorší vývojový stupeň, ktorý nazýva sociálne alebo morálně náboženstvo. Jeho základom, zdrojom sú společenské city. „Otec, matka, vodcovia velkých spoločenstiev sú smrtelní a možu sa mýliť.

Snaha posvatiť vodcovstvo, lásku a ochranu slúži ako impulz k utvoreniu spoločenskej a morálnej koncepcie boha.“ (30) Boh v týchto predstavách vystupuje analogicky k rodičom a k vodcom ako „ochranca člověka“, riadi jeho osud, odmeňuje a trestá ho, je ochrancom života a utešitelom v utrpení.

A. Einstein v tomto type náboženstva implicitně uznává existenciu aj historických zdrojov vzniku náboženstva. Historicky neskorší typ a forma náboženstva v určitej miere vychádzajú z dovtedy existujúcich náboženských predstáv. Aj tento typ náboženstva podľa Einsteina vychádza z takýchto predstáv a je orientovaný vo svojej základnej funkcii ako projekcia želaných túžob ludí.

Podľa Einsteina náboženstvá všetkých známých kultúrnych národov predstavujú tento typ náboženstva, náboženského nazerania na svet. Aj keď nemožno oba typy nájsť v úplne čistej podobe, navzájom sa ovplyvňujú, prelínajú a spája ich okrem iného antropomorfnosť predstáv boha.

Tretí typ náboženského citu je podľa Einsteina kozmický náboženský cit. Pri tomto kvalitativne najvyššom stupni „náboženských“ predstáv Einstein už ani nehovorí o náboženstve, ale proste iba o kozmickom náboženskom cite. Ako ho charakterizuje?

Kozmický náboženský cit v Einsteinovom chápaní sa zatial prejavuje u jednotlivcov (myslitelov, teoretikov), nemá a ani v minulosti nemal masový charakter. Formuje sa na základe sebareflexie člověka, jeho úbohosti a ničotnosti v protiklade s vysokým a „zázračným“ poriadkom existujúcim v prírode. (31) Tento náboženský cit nie je spojený s nijakými dogmami ani s antropomorfnými predstavami boha, s teológiou či cirkvou.

Kozmický náboženský cit pre Einsteina predstavuje psychologický stav, ktorý nie je autonómny. Má svoj zdroj, a tým je povaha skutočnosti, s ktorou sa vedec dostává do kontaktu. Einstein podľa svojho vyjadrenia takisto dospěl do takéhoto stavu. „Moj náboženský cit je úctyplné uchvátenie tým poriadkom, ktorý panuje v nevelkej časti skutočnosti, dostupnej nášmu slabému rozumu.“ (32) Teda nijaká náboženská dogmatika, nijaké uznáváme dákej nadprirodzenej podstaty, ktorá je nad a za prírodou. Einstein odmieta takúto substanciu, ktorá je svetu cudzia. A vyhlásil: „Nemožem uveriť v boha ako podstatu, ktorá vplýva priamo na konanie jednotlivých ludí alebo súdi svoje výtvory.“ (33)

Einstein týmto stanoviskom vlastne podčiarkuje prirodzený charakter objektívnej reality. Uznává existenciu poriadku vo svete, ktorý spočívá vo vzájomnej spůtosti prírodných javov. Je to súvislosť nie náhodná; ale je poriadkom skutočnosti, vnútorne určovaným povahou javov a má relatívne stály a všeobecný charakter. Tento poriadok predstavuje zákonitý charakter skutočnosti. Spatosť zákonitého poriadku rozličných oblastí skutočnosti predstavuje to, čo Einstein označil harmóniou skutočnosti.

Prirodzená harmonia reality jestvuje medzi prírodnými javmi. Podobný poriadok platí aj v oblasti teoretického poznania, ktoré je vedeckým obrazom skutočnosti. Uvedomenie si tejto harmónie prináša estetický póžitok. Posledný druh poriadku a harmónie Einstein označil ako racionálnosť. Analogicky uznával aj objektívne existujúcu harmoniu skutočnosti a označil ju ako svojráznu racionálnosť. Na základe čoho dospěl Einstein k takémuto závěru? Domnievame sa, že na základe uznania poznatelnosti objektívnej skutočnosti. Objektivna realita je zákonitá a poznatelná. Existuje teda korešpondencia objektívnej skutočnosti s jej adekvátnym vedeckým poznaním. A ak platí racionálnosť v oblasti poznania (vnútorná teoretická systémová súvislosť, logická koherentnosť, tak aj objektívne existuje racionálnosť skutočnosti (vzájomná objektivna súvislosť javov a zákonov, „koherentnosť“ javov čo do ich materiálnej povahy a posobenia). Podľa Einsteina možno urobiť takýto závěr, lebo poznanie je odrazom objektívnej skutočnosti. Racionálnosť skutočnosti v nijakom prípade nie je dosledok objektívno-idealistického chápania světa, také stanovisko Einstein odmietal.

Einstein sa zaraduje medzi niekolko jednotlivcov vyznávajúcich tento kozmdický „náboženský“ cit. Seelig uvádza Einsteinovo vyznanie: „Ja verím v boha Spinozu, ktorý je harmóniou existujúceho, no nie v boha, ktorý riadi osudy a konanie ľudí.“ (34) Einstein v inej súvislosti zdoraznil: „…ak sa použije všeobecné vyjadrenie, možno ma pokladať za panteistu; pokiaľ ide o tradičné náboženstvá, chápem ich iba v historickom a v psychologickom aspekte.“ (35) A svoje sympatie k Spinozovmu panteizmu vyjádril v posledných rokoch svojho života, keď tvrdil, že koncepcia „Spinozu bola mi vždy blízka a neustále som bol uveličený týmto človekom a jeho učením.“ (36)

Uvedomujúc si zložitosť Einsteinovho prijímania Spinozových názorov, stotožňujeme sa s mienkou J. Netopilíka, že možno „právom spinozizmus vysvětlovať ako materializmus a ateizmus, hoci panteistická podoba jeho systému svedčí o teologickej nedoslednosti. Spinozovské chápanie prírody nebolo úplne vedecké, lebo prírode pripisuje vlastnosti, ktoré nemá, a odníma jej tie, ktoré má. Avšak vo svojej dobe bolo spinozovské učenie o prírode maximálne progresívne.“ (37)

A. Einstein sa postavil na toto základné východisko spinozovského nedosledného a v súčasnosti zásadne prekonaného materializmu. Len v uvedenom spinozovskom zmysle bol Einstein „veriacim“. Je to svojho druhu ateizmus, i keď je vyjadrovaný slovami, ktoré sú náboženské len podľa vonkajšej formy, ale nie čo do obsahu. Preto všade tam, kde používá slová : „boh“:, „náboženský cit“ a pod., ide o panteistický obsah, za substanciu pokládá len prírodu so svojou „božskosťou“, t.j. zákonitou hraničnosťou — racionálnosťou. A. Einstein sa vela ráz otvorene alebo implicitne priznal k panteizmu, či už vo svojieh prácach venovaných všeobecným problémem, (38) alebo v listoch Bessovi, (39) M. Bornovi (40) a Solovinovi. (41)

A práve nepostihnutie základnej začlenenosti uvedených tvrdení v celom svetonázore A. Einsteina viedľo viacerých teoretikov k tomu, že ho pokladali za nábožensky veriaceho člověka.

Bolo to umožnené azda aj tým, že Einstein, pochopitelne, věnoval ovela „menej času“ riešeniu týchto otázok ako problémom teoretickej fyziky. Mimo tejto oblasti sa vyjadroval „menej“ presne — vágne, používal tvrdenia metaforického zafarbenia. Obracal sa s nimi na ludí, ktorí tento metaforický odtieň videli v systémovosti jeho názorov. Proste rátal s takým čitatelom, ktorý vie takto vyjádrený obsah postihnúť, uvedomiť si ho. (42)

Stávalo sa aj to, že sám Einstein na rozličných miestach dával tomu istému termínu odlišný obsah, ktorý však nie je diametrálne odlišný a nekoherentný s ostatnými použitiami, možno ho brať skor za rozvinutie podstatného obsahu v celej systémovej súvislosti. Uvedieme príklad: A. Einstein, stojac na materialistickom stanovisku, v rozhovore s R. Thákurom tvrdil, že vedecká pravda nezávisí od človeka, nie je len jeho vlastným výtvorom. Upresnil to takto: „Jestvuje skutočnosť nezávisiaca od člověka a musí existovať pravda zodpovedajúca tejto skutočnosti.“ (43) A túto zhodu, korešpondenciu označil za náboženstvo. Aj z uvedeného tvrdenia vidiet, že používal slová, ktoré majů v bežnom vědomí viacero rovin, netradične a vo viacerých súvislostiach. Aj takto použité vyjadrenie jeho „náboženského“ presvedčenia však neprekračuje základnu dimenziu spinozovského panteizmu.

Pokračování

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *