Komunistický manifest

logoTento rok oslavuje Komunistický manifest 160. narodeniny.

 A kapitalizmus – teda „slobodné podnikanie“ – si túto udalosť, zdá sa, pripomenul tým, že padol na zem mŕtvy. V pondelok v noci sa v Spojených štátoch amerických objavili varovania „expertov“, že v niektorých bankomatoch môžu prosto dôjsť bankovky, a jedinou bezpečnou investíciou sú fazuľové konzervy. Apokalypsa, či vydieranie? To nik nevie.

Manifest je dnes zvláštnym čítaním. Napríklad všetky tie reči o „výrobe“. V tých časoch naozaj v podnikoch niečo vyrábali? Naozaj proletariát otročil vo fabrikách, a nie v call centrách? Ukázalo sa, že v jednom mali Marx a Engels pravdu: v kapitalistických spoločnostiach, alebo minimálne v spoločnostiach divokého, neregulovaného kapita-lizmu, aký majú USA, sa bohatí stávajú bohatšími, robotníci chudobnejšími, a bývalá stredná trieda smeruje ku krachu. Posledné dva výsledky nazval Marx „ochudobňovaním“ – presne tak to vyzerá, keď máte rakovinu, ale nemáte zdravotné poistenie, alebo máte zaplatiť hypotéku, a váš účet zíva beznádejnou prázdnotou.

Marx predpokladal, že kapitalizmus padne oduševneným, proaktívnym spôsobom: robotníci, ktorí majú plné zuby ochudobňovania, povstanú a preberú kontrolu nad „výrobnými faktormi“ a celé to začnú riadiť sami. To bol pôvodný, predsovietsky obraz socializmu. Revolúcia neprišla, minimálne nie tu. Posledných sedemdesiat rokov americkí robotníci prijali klesajúce reálne platy, rastúce ceny, zrýchľovanie pracovného tempa, miznúce penzie a stále úbohejšie zdravotné poistenie. Zatiaľ čo platy manažérov rástli do osemciferných čísiel a vyššie, bežní ľudia si priberali druhé zamestnania a tlačili sa vo viacgeneračných domácnostiach s nepohodlne dlhým čakaním na kúpeľňu.

No celé toto ožobračovanie, spojené s neuveriteľným bohatnutím na špici, nakoniec destabilizovalo kapitalistický systém. Keď už nie pre nič iné, tak preto, že americkou náhradou za nízke platy boli ľahko dostupné pôžičky. Ešte pred rokom dostával priemerný človek denné správy a ponuky, ktoré ho vyzývali, aby „konsolidoval svoje dlhy“, refinancoval svoje bývanie, presunul dlhy z jednej kreditnej karty na inú, a vyskúšal nové, lákavé hypotéky, ktoré nevyžadovali ani spoluúčasť. Až príliš často.

Na druhej strane spektra – v prostredí súkromných prúdových lietadiel – bol problém. Čo robiť s množstvom peňazí. Niektorí zo superboháčov si museli najať konzultantov, aby im ich pomohli míňať. Kde nájdete víno za 20-tisíc dolárov za fľašu? Alebo nového Picassa na stenu v kúpeľni? Alebo vážnejšie – problémom bolo, kde investovať. Ukázalo sa, že obrovská koncentrácia majetku môže fungovať ako divá vlna, ničiaca bez rozmyslu všetko okolo pri hľadaní ešte vyšších výnosov. Mnoho z týchto peňazí šlo, priamo či nepriamo, do pochybných úverových schém pre nebohatú väčšinu. A tak zlé dlhy spodiny ohrozili aj superbohatú elitu.

Marx tvrdil, že koexistencia obrovského bohatstva v rukách malej skupiny a rastúcej chudoby väčšiny, je nielen morálne nesprávna, ale aj nevyhnutne nestabilná. Možno sa mýlil, pokiaľ ide o príčiny nestability, nik však už nemôže tvrdiť, že nestabilita neexistuje. Keď sa obžerstvo bohatých spojilo s potrebami chudobných – napríklad potrebou bývania – výsledkom je globálna úverová kríza.

Je prirodzené, že ju treba riešiť tým, že budeme riešiť chudobu a nerovnosť, ktorá k nej viedla. Je treba vykúpiť ľudí, ktorým hrozí vysťahovanie, zvýšiť potravinovú podporu pre najchudobnejších, rozšíriť podporu v nezamestnanosti, začať s veľkými verejnými investíciami do infraštruktúry vytvárajúcimi pracovné miesta, a keďže sú náklady na zdravotnú starostlivosť najčastejšou bezprostrednou príčinou osobných bankrotov, zaviesť univerzálne zdravotné poistenie.

Takže, všetko najlepšie k narodeninám, Komunistický manifest. Hoci verím, že kapitalizmus toto ešte prežije – keď pre nič iné, tak pre nedostatok inej alternatívy. Prinajmenšom by sme mohli dúfať v regulácie a prísnejší dohľad. Áno, bude to znamenať, že ekonomika bude vyzerať menej ako „slobodný trh“. No za posledné mesiace sme sa už mohli naučiť, že „voľnosť“, pokiaľ ide o podnikanie, môže byť iba iným pomenovaním pre bolesť niekoho iného.

Barbara Ehrenreichová

Článok bol uverejnený v týždenníku The Nation

Ze stránek : http://www.noveslovo.sk

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *